Hneď na prvej hodine som sa dostala „na nože“ s mojou dovtedy jednou z najlepších kamošiek- s Dianou. Išlo o to že Kevin –môj spolu sediaci nevedel vzory podstatných mien- čo je vo 8.rocniku dosť vážny deficit vedomostí. Jednoducho som mu našepkala. Keď to dotrápil slovenčinárka sa doňho pustila. Chudák. Na jednej strane je sprostý pretože sa neučí ale na druhej strane mi ho bolo ľúto. Prednes pani učiteľky obsahoval aj vetu: na ôsmaka to bolo veľmi slabé. A potom vykríkla Diana: „šak aj to mu našepkala Bekeová“. Myslela som že vyletím z kože. Fakt. Naša matička Zem pridala na rýchlosti a točila sa asi ako retiazkový kolotoč. Keby nebola slovina asi by som sa neovládla a tresla by som Diane tak že by sa jej hlava tri krát otočila okolo vlastnej osi.. Pche vraj Bekeová. To akože nemám krstné meno či čo ?!? Som už len akési priezvisko. Jedno obyčajné priezvisko medzi tisíckami ostatných??? Doteraz ma stále volala Vera. Nevedela som čo si mam myslieť, či sa na mňa hnevá alebo to z nej vyletelo spontánne, samo od seba a preto som sa na ňu naštvala JA. No slovenčinárka nedala priestor na ospravedlnenie nikomu. Zavolala si Kevina ku katedre aj s žiackou a bez slova mu z fleku naparila 5. To ma priviedlo už fakt do varu. Ale bola som ticho. Stále som ticho.
Teda narozprávam toho od rana do večera dosť, ba dokonca až priveľa . Ale len málo kedy poviem to čo si naozaj myslím. Ani neviem prečo. Možno je to aj z toho dôvodu za sa potom často proti mne niekto postaví a moje slová úplne pretočí v môj neprospech. Nie že by som sa mu nevedela vzoprieť- to nie. Jednoducho sa zľaknem a „zaleziem späť do svojej diery“. Ale späť k dnešným udalostiam. Nehnevám sa na slovenčinárku. Veď na to nemám ani najmenšie právo. Slovenčinárka na zoznam mojich najobľúbenejších učiteliek. Áno keď začne kričať, alebo má zlú náladu trasú sa mi z nej kolená / a nie len mne/.Ale inak je podľa mňa v pohode. Má totiž rada moje slohy. Myslím že mi idú celkom dobre konečne jedna vec čo mi aspoň trochu ide. Ale opäť musím zacúvať k dnešnému kriminálničke Diane. Nie je to žiadny poctivec. Ešte včera odo mňa odpisovala na angline. Takže nech si drží svoj jazyk na uzde lebo jej t parádne vyčiernim. Teda chcela by som jej to vyčierniť. Ale ak dôjde k takejto situácií na stopro opäť poseriem a stiahnem sa späť do svojej diery. No čo už. No tento deň šťastena Diane nepriala. Už o pár hodín dostala 5- ku z angliny. Zo slovnej zásoby. Nevedela ani ako sa povie drahý. Pche tak jej treba.
Z môjho hľadiska k horším udalostiam tohto dňa patrí aj fakt že som s ňou musela sedieť pri jednom počítači. Vlastne sme na ňom mali spoločne pracovať ale ja som sa hrala na urazenú. Aspoň to my vyšlo. Vypálilo to tak, že ona ťukala do PC a ja som si písala do zošita. Medzi nami prebehla len jedna veta to na konci hodiny. Spýtala sa ma „môžem už vypnúť?“ Kývla so jej hlavou .Snáď nebudem svoje drahé hlasivky namáhať kôli niekomu kto ma maximálne vytočil. A TO sa podarí len málo komu. Vlastne okrem mojich súrodencov sa to nepodarilo ešte takmer nikomu.
Takže také bolo dopoludnie: katastrofálno-tragické. Ale tím sa reťaz zlých udalostí ešte ani z ďaleka nekončí. Ako siedmu hodinu máme telesnú. S Áčkou -fuj. Telocvikárka trochu meškala. Priznávam- narobili sme troška hluku a preto k nám naklusala upratovačka . V prvom rade nás donútila všetky ísť do šatne a posadať si. O chvíľu neskôr už niektoré dievčatá s ňou viedli „vtipnú“ konverzáciu. Vtipnú som dala do úvodzoviek preto , že oni si z nej robili sradnu. Presne takú srandu akú ja neznášam. Oni ju jednoducho ponižovali. Nie že by som to ja nikdy nerobila, no nikdy nie v takej miere. Najhoršia bola Dominika -taká tlstá Áčkarka. Jednoduch to upratovačku naštvalo a zavolala si ju na chodbu. Ako som sa neskôr dozvedela Dominika neprestala s výsmeškami ani potom. Ku mne sa to dostalo v takejto verzií: Pani upratovačka /ďalej len P.u./: „Nevyzerám trochu staršie ako ty ? Mala by si ma rešpektovať.“ Dominika: „Noo čo ja viem vyzeráte celkom mlado.“ A potom sa zasmiala tak čudne ako to vie len ona. Našťastie potom už prišla telocvikárka a začala telesná. No... mali sme ju asi celých pätnásť minút. Za tých pätnásť minút som si neublížila čo ma dosť prekvapuje keďže som mala taký smolný deň. No za ďalších päť som to dobehla : rozbila som si koleno odrela som si lakeť a narazila si nos. A to len kôli tomu že nejaký inteligent otvoril v nesprávnej chvíli dvere. Ani neviem či si to ten „NIEKTO“ vôbec všimol. Ale celkom som tento uraz zvládla. Teda aspoň myslím. Do rána prežijem. Dúfam.
Zvyšok dňa sa na mňa aj naďalej lepila smola. Zabudla som si noty na sedadle v autobuse /som totiž klaviristka a tento rok absolvujem/.Inak nechápem prečo sa musím do mesta trepať autobusom keď máme dve autá. Ale nie len noty padli za obeť tohto smolného dňa. Na chodník v meste skončila zmrzlina. Áno viem je september. Mamička by ma zabila. Ale keď sa na mňa tak pekne pozerala cez sklo. Chvíľu po tom čo sa krásne zelená zmrzlina jablkovej príchute ocitla na zemi začalo pršať. Chcela som zavolať mamke či by po mňa nemohla prísť autom. Ale zabudla som si mobil a nemala som ani lístky na autobus. Takže som sa trepala domou pešo. Odteraz budem nosiť vždy minimálne päť lístkov na autobus. Cestou som stretla Danku -kamošku z akrobacie. Dopadla podobne ako ja pretože sa jej vybil mobil a tiež si nemohla zohnať odvoz v podobe rodičov. Už po piatich minútach som mala model atlantického oceánu v botaskách. Danka bola na tom podobne ako ja. Pretože žblnkanie v botaskách nebol práve príjemný pocit ani pre jednu z nás, jednoducho sme sa vyzuli. Takže keď sme prišli domov neboli sme len mokré ale aj vysmiate. To bola asi jediná svetlá udalosť dňa. Danka odišla a s ňou aj môj úsmev.
Doma nebol nik. V preklade to znamená že mi nemal kto zohriať večeru, nemal mi kto uvariť čaj mi, nik nemal napustiť vaňu. Takže som to musela absolvovať osobne. Zvládla som to. Keď som si už liala penu do vane a bola so pripravená konečne prestať myslieť na fakt že dnešný deň je hotová apokalypsa, niekto zazvonil pri dverách. Bolo osem hodín takže som nemala predstavu kto to môže byť. S rodičmi som sa predsa dohodla že tu sama prespím v byte a oni môžu ostať v dome. Takže som sa pekne krásne zabalila do uterákom a otvorila som. Stál tam Alex. S ním teraz chodím. Jednoducho tam stál s dobrým pocitom že ma príjemne prekvapil a s myšlienkou hodinového pobytu. No a ja som stála oproti nemu s opačnými pocitmi a premýšľala som či preňho špeciálne zostrojím gilotínu alebo ho tresnem akoukoľvek vecou v mojom dosahu. Do úvahy ešte prichádzala možnosť uškrtenia šálom ktorý celé leto nik neodložil, pretože sa nikomu nechcelo.
No po niekoľkých sekundách som objavila riešenie. Posadila som ho pred našu telku s pukancami, ktoré sa dosť obtiažne pripravovali pretože som mala k dispozícií len jednu ruku, lebo s tou druhou som si držala uterák. Ale napokon sa mi to podarilo. Potom som sa už konečne zamkla v kúpeľni a bolo mi absolútne jedno čo si Alex alebo kto ktokoľvek iný o mne myslí. Konečne so si zapálila sviečky pričom som spálila košík z prútia v ktorom našťastie v tom momente nič nebolo a využívali sme ho skôr ako dekoráciu. Napriek klimatizácií ktorá narobila dosť veľký hluk je možné ešte i teraz vo vzduchu tú „nádhernú“ arómu spáleného prútia. Opísala by som ju konkrétnejšie ale môj notebook spotrebuváva posledné zvyšky baterky a každú minútu mi ohlasuje že je potrebné ho napojiť do siete. Okrem toho sa tento elektronický mudrlant so mnou vadí že „mýliť“ je s mäkkým i takže ho budem musieť presvedčiť.
Zatiaľ dobrú noc. Pri mojom šťastí budem dúfať že mi cez noc nespadne na posteľ meteorit a obrázky nad ňou nezdemoluje náhodou nejaký okoloidúci dinosaurus. Tak mi držte palce.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár