Otec naposledy kontroluje technickú vybavenie auta, sestra skáče po cestovnej taške so snahou vytvoriť miesto pre poslednú bábiku . Na stole leží dlhý zoznam vecí, ktoré nemôžme zabudnúť a celý dom je hore nohami. Nezabudni, kúp, vylož, natlač, zober, pohni, nevymýšľaj....Cestovná horúčka!
Už osemnáste leto sa musím trepať s našimi a ufňukanou sestrou na dovolenku k moru. Tí istí ľudia, tá istá pláž, ten istý výhľad z okna! Stereotyp. Ach, ako ho len neznášam! Naši sú konzervatívni a nechápu, že už nie som malé dievčatko a že sa počas dvoch týždňov samoty dokážem o seba postarať.
Už osemnásty krát sedím v aute plnom kufrov, s koláčom od babky pod nohami a sestrinou hlavou na kolenách. Potrebuje pohodlie, lebo vraj je ešte malá! Počúvam nadšené reči rodičov o šťastí, rodinnej pohode a o tom, ako si to opäť užijeme.
Je ťažké nájsť si pohodlnú polohu, ale s trochou šťastia sa mi to konečne podarilo. Onedlho som už ´´spokojne´´ odfukovala. Snívalo sa mi o všetkých tých veciach, ktoré som za dva týždne bez rodičov mohla stihnúť. Kúpaliská, diskotéky, nákupy, kamaráti... A odrazu akoby sa tento sen skončil a pustil sa film o chlapcovi krásnom ako rozprávkový princ. Tmavohnedé vlasy, ktoré mu padali do očí, jemné črty tváre, snedá pokožka a jasnomodré oči. Usmieval sa a...
´´Fúúúj, mamííí, ona slintá! Povedz jej čosi!´´ histerizovala sestra a jej zdesený výraz pripomínal scénu z hororu.
- Krava malá - pomyslela som si a premýšľala nad neznámym zo sna.
Celý ten čas od príchodu do hotela som ho nespustila z mysle. Kto to bol? Odkiaľ je a prečo sa mi o ňom snívalo? Aspoň myšlienkami som si spríjemňovala dni a zaháňala nudu na rodinnej dovolenke.
Raz večer, keď slnko zapadalo a mňa už nebavilo vysedávať s našimi v bare ani za cenu, že si môžem objednať všetko to, na čo si len pomyslím, som sa vybrala na pláž. Mama sa spočiatku snažila mi v tom zabrániť, ale využila som svoju vynaliezavosť a tvrdohlavosť, ktoré som mimochodom zdedila po otcovi.
Ako vtedy, keď som prichádzala na svet a otec sa snažil presvedčiť mamu, že pôrod v aute počas jazdy nie je až taká katastrofa. Nezastal a ja som skutočne vyšla z maminho lona na prednom sedadle za slávnostného pískania pneumatík.
Odvtedy prešlo už osemnásť rokov a ja som sa prechádzala po pláži v letných šatách so sandálami v ruke. Vial teplý jemný vánok a posledné slnečné lúče dopadali na poskakujúce morské vlnky. Pláž bola už prázdna, len občas sa ozval smiech mladých zaľúbencov. Piesok mi masíroval chodidlá a tie v ňom za odmenu zanechávali rozkošné stopy. Znovu som rozmýšľala nad ním. Nad tajným neznámym , ktorý mi kradol spánok. Rozum vravel: bol to len sen! Ale srdce to cítilo inak.
Nohy ma samé vodili po pláži a teraz sa rozhodli zamieriť na mólo. V diaľke som zazrela mužskú postavu. Inokedy by som sa zvrtla a kráčala späť. Ale dnes ma tam niečo ťahalo. Niečo, čomu sa akosi nedalo zabrániť. Kráčala som ďalej a myšlienky ešte stále neopustil môj ´´rozprávkový princ´´.
O pár minút som už bola pri postave tak blízko, že sa dala rozpoznať. Zdvihla som hlavu so zámerom obzrieť si chalana, ktorý mi stál v ceste. Zrejme začul kroky a obrátil sa. Keď som zbadala jeho tvár, ostala som stáť ako prikovaná a po otázke: ´´Si v poriadku?´´ som zo seba vydala len: ´´´Môj princ.´´. Rozosmial sa a jeho smiech bol taký úprimný. Z očí mu vyžarovala dobrota a pri pohľade naňho som mala pocit, že vidím anjela.
Po chvíli, keď som sa ako tak spamätala, sme sa začali rozprávať. Vyrozprávala som mu o mojom sne, o tom, ako som sem nechcela ísť a aká som šťastná. Aj on bol. Mala som pocit, že ho poznám večnosť. Že viem o ňom všetko a pritom som nevedela ani to, ako sa volá. Nepotrebovala som to vedieť. V tej chvíli bolo hlavné to, že sa mi splnil sen. A to doslova.
Sedeli sme na móle, ja s jeho mikinou prehodenou cez plecia, on so zimomriavkami na rukách. Rozprávali sme sa a obaja sme zabudli na čas. Bola už tma a ja som nemala pri sebe telefón. Mama už určite vytáčala 158 a otec sa snažil odľahčiť situáciu jeho storočnými vtipmi.
Na dnes sme to s Lukášom, tak sa volal môj ´´princ´´, ukončili. Dohodli sme sa, že sa hneď ráno na móle stretneme. Bežala som do hotela a s úsmevom na perách som mame všetko vyrozprávala. Na moje veľké prekvapenie nerobila scény.
Spánok akosi neprichádzal a v hlave sa mi premietal živý sen. Ráno som hltavo zjedla raňajky a nedočkavo bežala k mólu.
Bol tam. A ja som cítila, ako ručička na mojom šťastiomeri stúpa. Pri pohľade na Lukáša sa mi podlamovali kolená a triasol sa mi hlas. Strávila som s ním každý okamih zostávajúci do konca dovolenky. Lúčenie bolo ťažké a slza v oku sa nezablysla len mne. Lukáš je úžasný chalan s veľkým srdiečkom a aj keď sa už možno nikdy neuvidíme, nezabudnem na svoj splnený sen.
Preto aj Vy snívajte, lebo nikdy neviete, ktorý zo snov sa stane skutočnosťou!
Denník
Komentuj
Komenty k blogu
1
nirupama
20. 10.októbra 2008 22:24
Napíš svoj komentár