Posledný výdych.

Sedím v rohu izby, všade tma po tváry mi stejakú studené slzy ktoré dopadajú na jeho fotku.
Už nikdy to nebude ako predtým !
V hlave mám stále jeho hlas, ktorý hovorí že už je koniec.
V ruke držím žiletku, chcem to trápenie ukončiť. Život nemá zmysel, bol všetko pre čo som žila, moja druhá polovica, bez neho som nikto, nechcem aby ma nechal ísť.
Bol by to už rok a nechcem to len tak zahodiť.
On ani netuší ako sa cítim, začínam asi veriť tomu že keď človek niekoho hrozne miluje, nevšimne si kedy ho ten druhý milovať prestal.
Som zlomená, chýba mi moja druhá polovička.
Prosím vráť mi ju ! Kričím.
,,Navždy" Pamätáš ?
Asi nie čo ? Tak ja ti to znovu pripomeniem, ako si mi vždy hovoril že ma miluješ a nikoho nebudeš milovať ako mňa, že som pre teba všetko.
Stále nič ? Dobre budem pokračovať.
Chcel si si so mnou založiť rodinu, dom všetko, keď si mi povedal ,,Milujem ťa" bol to ten najkrajší pocit, nič úžasnejšie a hrejivejšie pre mňa neexistovalo, bola to pre mňa tá najcennejšia vec.
Bohužiaľ to bolo iba klamstvo !
Mám pocit že som stratila všetko, cítim sa tak opustená, stačí keď ťa opustí jedna osoba na ktorej ti záleží a máš pocit že ťa opustili všetci.
Nechcem ťa stratiť ! Pochop to.
Zvoní telefón, ale ja ho nezdvíham a zvoní dalej, nejsom schopná ho dvihnúť.
Zomieram.
Zatváram oči a začínam spomínať, usmejem sa a
Naposledy vydýchnem.
Je koniec.

 Pseudoblog

3 0 0 0 0

Komentuj

7 komentov k blogu