V tých tuhých mrazoch asi "konipásci" po vlasoch neskáču, aj keď by to bolo rozkošné. Zrazu by z nej bola nejaká lesná víla so steblami trávy, s "konipáskami" v jej strapatých húštinách hustých hnedých vlasov, ktoré by jej každý človek mohol závidieť.
Všetky myšlienky preruší hnusný hnilobný pach, ako keď zomrie jabĺčko a jeho bezvládne telo hnije priamo pod nosom.
"Nechľastaj to hnusne víno!", ohriaknem ju, ani sa nepozriem, či ho naozaj pije.
Kurva, a ona naozaj prestala. Zase som sa prisunul bližšie. Zakždým keď niekto spravi niečo, čo sa mi páči, prídem bližšie, naopak, keď je niečo zlé, zase sa odsuniem. A takto chodím hore a dole a buď odídem úplne ďaleko a už sa nevrátim, alebo prídem až tak blízko, že sa nám zlepia pery...
Zaujímalo by ma, odkiaľ sa tu nabrala. Skade je, ako sa volá, čo tu robí, prečo tu vlastne je a prečo je v takom zúboženom stave. Ale bál som sa odpovedí. Možno, kvôli tomu, že by začala rozprávať o rodine, o fotrovi, ktorý jej dal po papuli a o jej bývalom, ktorý ju len využil o matke, ktorá celé dni chľastá víno z plastových pohárikov... Keby s tým začala, balím sa, odchádzam.
Tá moja posraná hlava. Stále sa v nej dejú zvláštne veci, vlastne aj cvokar vždy ostane zarazený, keď chce vedieť niečo viac. Ale ja mu môžem na nejaké tabletky jebať, nebudem žrať nejaké svinstvá, za ktorými si nakoniec aj tak nemôžete vychlastať. Vlastne, môžete. A je to príjemné, pokiaľ si neobľujete vlastnu posteľ.
Veľmi dlho chvíľu nikto nič nevravel. Noc začínala byť ránom a ja som naozaj už nevládal držať oči ani otvorené. Sám seba som sa pýtal prečo tu vlastne sedím. Ani si nemáme čo povedať, ani sa na seba takmer nepozrieme. Ale vedel som, že sme teraz pre seba obaja nutní. Nepotrebovali sme vedieť, že nás niekto má v tomto okamihu nesmierne rád, stačila niekoho blízkosť. Nikedy človek proste potrebuje vedľa seba mať telo. A nemusí ani rozprávať a nemusí voňať, nemusí mať dokonalý účes, môže to byť intelektual alebo úplný debil, ale proste tam MUSI sedieť, musí tam byť a držať hubu. Loviť slová v mozgovom pristore dávať si ich dokopy...
Nemohol som ju len tak nechať. Síce sme spolu vypili víno, sprvu aj poriadne rozprávali ale len o zbytočnostiach, o ľuďoch, o víne... potom to stichlo a prišli na rad vážne témy, ktoré nikto nepovedal, ale bolo to lepšie ako dobrý rozhovor. Oprel som si hlavu o reklamný pútač hneď vedľa lavičky, na ktorej sme sedeli. Zavrel som oči a zaspal som. A ona zmizla.
Surovo využila to, že som zaspal a odišla preč. A kurník, dokonca som počul jej kroky, ale nevedel som sa zobudiť. Stále neviem pochopiť prečo polka žien odomňa utečie a od tej druhej polky zase újdem ja. Vzala so sebou aj to nedopité víno. A vzala mi aj moje posledné prachy z peňaženky. Sviňa!
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
hereiam
1. 3.marca 2011 16:17
Pripomína mi to moje nesúrodé myšlienky, ktoré prídu iba raz...a potom si ich už nepamätám
3
Opäť raz reálny zážitok?
A opäť raz realisticky a veľmi dobre podané, a to už nie je otázka, ale konštatácia.
A opäť raz realisticky a veľmi dobre podané, a to už nie je otázka, ale konštatácia.
4
mne pride sediet ticho vedla niekoho, koho mas rad prijemne, ale sediet ticho vedla osoby, ktoru vobec nepoznam mi pride nie prave najprijemnejsie
a ako vzdy paradny blog a ten koniec je super ako z "knihy necakanych koncov"
a ako vzdy paradny blog a ten koniec je super ako z "knihy necakanych koncov"
Napíš svoj komentár