O skorom ráne, o tebe a o mne

Svitá. Nežným, pomalým, zlatistým svetlom sa zalieva celé sídlisko. Chodníky sú ako škvrny na koži dalmatínca - mokré fľaky od nočného dažďa sa striedajú so suchými. Z čajníka sa valí para ako v zime z kanálov a tá neotrasiteľna tichosť skorého rána ma uisťuje, že svet stále beží tak ako som na to býval zvyknutý. Tvoje vlasy sú rozhádzané v mojej mysli - rozvoniavajú v celom byte. A hoci vetrám s pravidelnosťou starej unudenej ženy nedokážem si odpočinúť od tých všetkých prirodzene krásnych vecí... sedím na balkóne a pozerám ako vychádza Slnko. A vtáci začínajú svoj deň spevom, ľudia nadávkami... Celé hodiny a hodiny v noci bdiem, dívam sa do stropu a na ústnej harmonike si stále dookola hrajem melódiu, ktorú si v rannom svetle proste neviem vybaviť. Akoby sa dala zahrať len v noci, súzvuk tmy a zvuku a kôpky mäsa a kostí ležiacej na chrbte v tej zamrznutej kŕčovitej polohe - raz ma takto ráno nájdu, už bez tepu a bez dychu a bez duše a pomyslia si "chudák"... A všetko mi pripomína teba! Odrazy slnka na oknách ako tvoje veľké rozžiarené oči, ako brána do sveta s prísľubom krajších zajtrajšokov, ako krása, ktorú môže poznať len sám pánbožko. A kamene rozhádzané v bledom piesku pod oknom ako znamienka porozhadzované na tvojej koži, ako tajné bodky, ktoré raz treba objaviť ako Ameriku - nesmú ostať opustené. A dlhé listy vŕby šuštiacej vo vánku ako tvoje vlasy. A rozkvitnuté záhony... A zvyšky tvojej vône na mojej koži. A nádej. Že práve snívaš sen, ktorý ti raz budem môcť splniť. Kiezby čas, rýchlosť premien, akási nenávratnosť okamihov býval milosrdnejším. Kiežby sa zľutoval a občas zastavil. Nechal nám vychutnať si mladosť a teba a mňa ležiacich v pološere na posteli s ohňom plápolajúcim v krbe. V sladkom unavenom a bezstarostnom obajtí, vo chvíli, ktorá sa vryla do duše ako sa diamantom ryje do skla. Kiežby v tom okamihu zastavil sa čas úplne... Sediac v prostote obyčajného, letného rána s opicou, s nákladom myšlienok, s bolesťou hlavy a s ibalginami v žalúdku som konečne pochopil prečo v noci nemôžem kľudne spávať. Opäť sa spúšťa dážď. A deti opäť pôjdu do školy. A ja opäť budem bojovať s útokom tvojej tváre. Bolo by krásne napísať "všetko ide po starom", ale odkedy si ty, každý detail je iný. Akoby som sa stratil v inom svete, ktorý nepoznám. A ja milujem nepoznané. 

 Blog

15 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu