Tiché mesto

Ležím ponorený v myšlienkach alebo len snívam. Každopádne cítim, ako ma obklopuje tona zvláštnych pocitov. Prepletajú sa jeden cez druhý. Ten dobrý strieda, ten zlý a naopak. Celé to je, ako jeden v kuse sa točiaci vír, ktorého svetlo nedokážem zazrieť.Topím sa v celej tej nádhernej utópii. Pozorujem obrazce, ako sa striedajú, jeden po druhom. Všetky tie tváre, ktoré ma úpenlivo pozorujú zo svojej sféry komfortnosti, zatiaľ, čo ja som úplne nahý. Odhalený a úplne prešpikovaný ich pocitmi a pohľadmi.Jeden z nich sa vracia s pravidelnou presnosťou. Stojím bosý v kúpeľni a zem ma príjemne chladí. Pozerám do zrkadla a tu tvár predo mnou nespoznávam. Nedokážem si vybaviť, ani jediný záhyb na nej. Mám pocit, že sa pozerám skrz, že ten človek predo mnou je odniekiaľ inde. Každým pomalým nádychom nadobúdam dojem, že k nemu nepatrím. Sme dvaja cudzinci, ktorí sa však dokonale poznajú.

Tupá odmlka. Nič, len silné svetlo a potom tma. Tma čiernejšia, ako tmavé pivo na asfalte. Čiasi ruka mnou nekontrolovateľne myká a niečo mi hovorí. Nerozumiem ani slovu. Potom precitnem a vidím, že som na dobre známom mieste. Tej sprvoti neznámej ruke teraz priradzujem tvár, hlas a spomienky. Je taktiež známa, presne ako to miesto. Je to Marekova ruka, ktorá mnou trepe a prebúdza ma zo sna. Len obyčajného sna, ktorý prišiel, bez toho, aby som si ho vynútil. Zaspal som, to sa stáva, keď to človek preženie s pivom. Bolo ich možno priveľa, aby som sníval, no na živé sny asi bolo obdobie. Sedíme v starom kine, v ktorom už veľmi dlhú chvíľu nevysielajú nič. Staré drevené stoličky, alebo aspoň to čo po nich ostalo, nám robia jedinú spoločnosť. Rovnako tak zažltnuté plátno, ktoré teraz už len smutne pozoruje podobných zatratencov, ako my dvaja. Pravdepodobne každého láka nostalgia. Nostalgia večných príchodov a odchodov. Marek len zagúľa očami.„Vstávaj, nespi, čo ti jebe?!“
Precitnem a obzerám sa okolo, ako práve narodené mača.
„Ako dlho som bol mimo?“
„Čo ja viem?“ „Asi hodinu?“
Šmátram do vrecka a zmocňuje sa ma panika. Nemôžem nájsť mobil. Rýchlo začínam prehľadávať všetky vrecká. Hurá, malé víťazstvo vo veľkej vojne. Našiel som ho vo vnútornom vrecku bundy. Netuším ako sa tam dostal. Hneď kontrolujem displej, či nedoplatil na moju sprostosť. Displej zasvieti a na chvíľu ma oslepí a ožiari naše tváre. Marek je celý červený s neprítomným úsmevom. Taktiež sa asi nedávno prebral. Pozerám sa na hodinky a vidím, že je pár minút po polnoci.
„Aha, skoro sme remízovali.“
To zvyknem hovoriť, keď sa nám podarí prebrať sa z opojenia skôr, ako naposledy.
„Znovu sa mi sníval ten jeblý sen, ten s tým zrkadlom.“
„To znamená, že máš prestať piť.“
„Nie, to znamená, že pijem málo.“
Zasmiali sme sa na tom skoro naraz, akoby to bol bohvieako dobrý vtip. Sme len dve pomotané hlavy v univerze ďalších pomotaných hláv.
„Rajs end šajn, človeče!“
Úplne som precitol a začal si uvedomovať, čo to je dnes vlastne za deň. Vlastne na tom vôbec nezáleží. Je to deň, ako každý iný. Tak výnimočne – obyčajný a naopak. Rozpozerávam sa mierne paranoicky po celej sále, akoby som tam okrem nás dvoch očakával ešte nejakú zblúdilú dušu. Možno tu aj niekde je. Bola by to veľká náhoda, ak by nie. Nevidím ju nikde. Namiesto toho vidím znova Marekovu tvár ako má v pláne niečo mi odvetiť, no v poslednej chvíli si to rozmyslí a radšej mlčí. Mlčať je niekedy fakt zlato. Počujem hlasný praskot drevenej stoličky a mne napadá, že predsa tu ešte niekto je. Nie je to nikto, to sa len Marek ťažkopádne zdvíha, akoby ho bola nakopla moja priblblá poznámka. Skoro v zápätí ho nasledujem a taktiež sa ťažkopádne zdvíham zo sedadla. Už pomaly stojím, načo sa mi zatočí hlava a naspäť padnem do sedadla. S vypätím všetkých síl to skúšam opäť, tento krát úspešne, bez kolotoča. Mlčky a pomaly sa poberáme preč.

Otváram ťažké kovové dvere s ošúpanou farbou, ktoré sa so škripotom otvárajú a na podlahe zanechávajú čerstvé ryhy. Vyjdeme zo sály a pomaly ich zatváram. Pre istotu ich zaisťujem starým drôtom, ktorý následne maskujem tak, aby si náhodný zvedavec myslel, že sa nedajú otvoriť. To miesto si veľmi strážime, často krát je našim jediným útočiskom pred všetkým čo sa naskytne. Vie o ňom skutočne len hŕstka ľudí. Bežný smrteľník, ktorý prejde okolo si myslí, že to je len stará budova, kde kedysi bolo kino. Pre nás to je niečo ako záchranná brzda, taká naša súkromná utópia. Sme vonku, stojíme na letmo osvetlenej ulici. Je ticho, rozlieha sa pokiaľ dokážeme vnímať. Naraz vykročíme do tmavých ulíc. Nevieme kam kráčame, len proste infantilne zdvíhame nohy a nosmi rozrážame chladný vzduch. Hrabem sa znovu po vreckách a nájdem pokrčenú krabičku od Mallboriek, ostáva mi ešte pár klinčekov, ďalšia výhra. Dnes to možno, len predsa nebude až tak zlé.
„Nemáš náhodou oheň?“ „Neviem kam som dal svoj.“
Marek vyťahuje z vrecka čierny kamienkový zapaľovač a podáva mi ho.
„Ty raz odpáliš aj to čo nemáš.“
„Nato je už neskoro, môžem už len získavať.“
„Ty a tvoja životná filozofia, jedno horšie ako druhé.“
„Aspoň sa mám načo vyhovárať, keď všetko ide do sračiek.“
„Jasné, aspoň niečo.“
Naša idylická debata. Ja zapálený pre všetko a Marek, len ticho pritakávajúci. Dva skoro dokonalé protiklady, aj keď od dokonalosti máme priveľmi ďaleko. Keď už tu píšem o protikladoch. Spomínam si na jednu príhodu, asi tak z pred roka. Bolo ráno, vlastne niečo pred obedom a práve som sa vracal domov z obchodu s fľašou vína. Pred blokom som stretol suseda, ktorý práve nasadal na bicykel a šiel na tenis. Vtedy som sa tiež zasmial a podotkol: „Hah, niekto športuje od rána a niekto pije, vesmír je dokonale vyvážený.“ Sused ma dobre poznal, tak sme ešte prehodili zopár viet a pobrali sa každý svojim smerom.
„Vieš prečo je to všetko tak?“
Marek nechápavo na mňa zazrel a ja som pokračoval. (Všetci sú u mňa zvyknutí na rečnícke otázky.)
„Sám neviem, ale chcem to raz objaviť.“
Často som sa zamýšľal nad rôznymi vecami a ich chodom. Stále som začal pri sene a skončil pri zámku a naopak. Tie nespočetné toky myšlienok nedokážem niekedy ani ovládať. Len tečú a ja mám problém ich zastaviť. Kráčame a kráčame. Obaja už znavení, neviem čo očakávame. Čo vlastne chceme. A možno je to práve to, len kráčať, priamo rovno.
„Denny nejdeme už domov?“
„Niee, poďme ešte niečo zažiť.“

Úkryt nachádzame v jednej z putík pri autobusovej stanici, ktorá nonstop víta štamgastov do svojich spárov. Sadáme si k stolu. Je tu prítmie, teplo a zo starého rádia hrá nejaký šláger. Sme tam skoro sami. Obvykle to tu zvykne byť omnoho bujarejšie. V túto hodinu, by tu bol človek očakával kopu hluku a nadávok z plena. V podstate ma to teší, bolí ma hlava a som mierne podráždený. Vidím, že Marek na tom je veľmi podobne, iba na mňa kývne hlavou smerom k baru. Mlčky sa zapotácam pred provizórny bar, za ktorým stojí postaršia pani s kyslím výrazom – majiteľka. Vyčarím ten najokúzlivejší úsmev, aký dokážem a vypýtam si od nej pivo. Jej výraz sa ani o piaď nezmení, ba nepovie ani slovko, len sa pootočí a začne čapovať. Postávam pred barom a zapaľujem si. Pozerám okolo seba a zmätene hľadám popolník, no nikde ho nemôžem nájsť. Pani za barom zoberie jednu ruku z piva (druhou položí pohár a drží páku smerom dolu, profíčka) a vyloví starý otrieskaný popolník. Poďakujem a usmejem sa na ňu. Zdvihne obočie, povie prosím a ďalej čapuje. Odklepávam popol z cigarety a zamýšľam sa nad tým popolníkom. Koľko štamgastov doň muselo klepať popol, tak ako práve ja a čo stojí za každým jeho šrámom. Jebe mi, ja viem. Nestihnem sa ani spamätať a pred nos mi pristanú dve pivá. Pozerám na penu ako steká dolu jedným z krígľov, ešte si dávam posledných pár šlukov a zhasínam cigaretu o dno popolníka, ktorý ma teraz na sebe ďalší zárez.

„Ďakujem.“
Vravím plný elánu, ktorý sa u mňa z ničoho – nič nahromadil. Beriem obe pivá do ruky a vraciam sa k nášmu stolu. Mareka nachádzam so založenými rukami podriemkavať a hrať si tu svoju. Prehrabnem si rukou vlasy a sadám oproti nemu. Hlasno vydýchnem – na čo sa zobudí a uvidí pred sebou pivo, ktoré so šikovnosťou dravca uchopí. Nasledujem jeho príklad a štrngneme si. Horná hrana, dolná hrana a tresk o stôl. Ako obvykle to preženiem s entuziazmom, až pár okolosediacich nadskočí a obzerá sa po lokáli. Marek na mňa zazrie a napije sa. Štamgasti sa otočia, akoby sa nič nestalo. Synchronizovane položíme pivá na stôl a čakáme. Očakávame príchod niečoho, čo by malo prísť už – už každú chvíľu. Robíme to stále. Len mlčky sedíme, letargicky popíjame a dúfame, že udrie aspoň blesk alebo niečo. Niečo. Slovo, ktoré obsahuje všetko, ale popritom nič, pretože aj nič je niečo.
Dnes to čakanie trvá krátko, z letargie nás preberá zvuk chrapčiaceho rádia. Od vedľajšieho stola sa ku mne nakloní postarší pán, už skoro bez zubov.
„Koľko je vlastne hodín?“
„Toľko, koľko bolo včera.“
Som podráždený a vážne nemám náladu sa dávať do reči s cudzími, lebo viem ako to zvyčajne končí. Z náhleho záujmu o čas príde prosba o cigaretu a z toho prosba o pohárik, no a ani sa nenazdám a budem poznať všetky historky z jeho mladosti. Takýmto ľuďom nerozumiem. Mám pocit, že v istom veku života proste zomreli a to čo nasleduje potom je už len taký dozvuk. Sú mŕtvy skôr ako vôbec začali žiť. Neuvedomujú si dar života, tak len chlastajú a nadávajú nato, čo je práve v kurze. Je úplne jedno aká je politická situácia, alebo aký je rok. Stále si niečo nájdu. Mňa nikdy netrápilo kto mi prišiel opraviť záchod, či ten človek bol komunista alebo demokrat. Proste prišiel, spravil si svoju robotu a odišiel. Dotyčný sa zazubí, niečo zamrmle a otočí sa späť.
„Ty za ten svoj prístup raz dostaneš cez hubu.“
„Hej no, ale aspoň oprávnene.“
Marek sa už ani nepokúša krútiť hlavou, len sa zasmeje. Znovu sa venujeme pivu a rozoberáme časy z pred pár rokov dozadu, keď sme na tom ešte boli úplne inak. Už ani neviem, kedy to všetko skončilo. Myslím, že sa to udialo nejako postupne.             

Zdieľaj článok na facebooku
16 odoberateľov
Nowhereboy

Obeť, bohém a šialenec. http://denisjacko.blog.sme.sk/

Komenty k článku

  1. 1
    Vreskot000

    30 ročný muž

    fíha, dosť dlhy článok a veľa faktov :)
  2. 2
    Evkasv

    20 ročné dievča

    Páči sa mi ta časť o tych cudzich ľuďoch :S