Z machu a papradia

Brodím sa po tme,
po tenkých vláskoch,
ktoré mi poťahuješ pod nosom.

Roztápam sa ti na perách.
Na zraze našich výdychov,
na skalách nato určených.

Budím sa v skorú hodinu,
aby som zachytil tvoje stony,
keď ti ešte sen prikrýva viečka.

Tuším tvoje podobenstvá,
ako sa meníš vo svite mesiaca
a potom slnko odhaľuje ďalšie.

Na ktorú stranu sa prikloniť?
Hrá mi v mysli stále dookola,
láska, beznádej, láska...

Neodchádzam.
Namiesto toho ti bozkávam ruky
a dokonalo vykrojené ústa.

Prečkávam búrky,
v ktorých na mňa blýskaš očami.
Eden mal tiež svoje úskalia.

Na koberci z machu a papradia
ti poťahujem vlasy
a ťahám do vytrženia.

Načo mi je odpovedané,
len jediným prostriedkom,
zimomriavkami...


Pre záujemcov, moja facebooková stránka, kde zvyčajne dodávam aj pokec k básni a tak: https://www.facebook.com/spisovatelodvsadial/?fref=ts

Zdieľaj článok na facebooku
19 odoberateľov
Nowhereboy

Obeť, bohém a šialenec. http://denisjacko.blog.sme.sk/

Komenty k článku

  1. 1
    Karlotiskot

    33 ročný muž
    I'll Be In The Garage

    Myslím, že základným problémom dnešných básnikov, je absencia načítaného. Neverím totiž, že človek, ktorý si toho načítal za život aspoň trošku viac, by v básniach akurát tak zozbieraval klišé. Každú snahu byť originálny zašlapeš nejakou frázou.