Život je totiž aj tak len jedno veľké blúdisko bez šípok...
Človeče kde máš len jednu figúrku namiesto štyroch...takže hráme každý za seba....
...Občas rozmýšľam...prečo život nemôže byť ako počítač ...
Prečo nejde dať offline...aspoň na chíľku...alebo byť neviditeľná...Prečo sa ikonky s nápisom smútok,hnev,slzy,zúfalstvo,zmatok,chaos,bezcennosť,zlá nálada,divné pocity...nedajú hodiť do koša...?
Namiesto toho som v centre diania...Cítim sa ako figurína vo výklade...na ktorej sú nalepené všetky pohľady okoloidúcich... Pripadám si ako telefón v telefónnej búdke...ktorý musí fungovať a nesmie sa pokaziť...Občas nemám dosť síl byť ako spovednica do ktorej sa každý vyrozpráva...Chcem tak veľa?...Len na chvíľku vypnúť mozog...a snažiť sa radšej cítiť viac srdcom...
Zastaviť sa a sledovať všetkých ako bežia pretože nič nestíhajú....Zastaviť túto uponáhľanú dobu...a spýtať sa samých seba či tento život ktorý žijeme...je ten ktorý žiť chceme...Či chceme žiť vo svojom virtuálnom svete..plnom neznámych ľudí..ktorým veríme občas viac ako ľuďom ktorí nás poznajú a utrú slzy keď to naozaj potrebujeme...chceme namiesto úsmevu priateľov vidieť skutočne len virtuálnych smajlíkov...?!
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
velkapohroma
18. 10.októbra 2010 22:14
Paci sa mi to
Napíš svoj komentár