Na políciu prišiel podivný muž. Dožadoval sa zrušenia občianstva, zrušenia občianskych práv a prišiel odovzdať občiansky preukaz aj pas. Poslali na neho psychológa.

„Dobrý deň, mladý muž! Máte šťastie, že som práve tu, lebo inak neviem, ako by s vami zaobchodili.“

„Šťastie?“ začudoval sa ten mladík. „Také čosi som nezažil, ani nepamätám.“

Psychológ zistil, že má ťažkého klienta.

„Pekne po poriadku. Čo vás trápi?“

Chlapík bez problémov spustil:

„Nechcem žiť v štáte, kde sú ľudia posadnutí náboženským dogmatizmom. Nechcem a nemôžem žiť s bláznami, ktorí sa klaňajú vymysleným ikonám, svätia udalosti, ktoré sa nikdy nestali a nijako im neprekáža, že samotné kulty sa časom menia, ale oni sa tvária, že už 2000 rokov si na Vianoce zdobia stromček, jedia bezdôvodne kapra a pozerajú Tri oriešky pre Popelku. Sú to blázni, verte mi!“

Psychológ mu na to, že to je normálne, všetci tak činia, niet na tom nič čudné.

„Nie? Ak všetci pritakávajú nezmyslu, to nie je čudné? Potom o akej slobode tu tárate, keď človek pritakáva, na čo mu ukážu? Uvedomte si, aké to má dôsledky. Nové a nové kulty vznikajú takmer denne. Označia niekoho za zločinca, a ajhľa! Už ho kameňujú! Vymyslia si chemický útok, a už bombardujú. Také to má dôsledky! Stádo bláznov bliaka, ako mu prikážu. Náboženský dogmatizmus je len trvalá rozcvička, aby bola hlúposť pripravená kedykoľvek prepuknúť. Vy s tým nespravíte nič. Ani ja. Ale nechcem tu žiť.“

Odmlčal sa a psychológ tiež nevedel, kam smerovať rozhovor. Samozrejme, tajne sa natáčal. Takže s chlapíkom bude treba niečo robiť.

„No a... kde by ste teda chceli žiť?“

„To je problém! Niet štátu, ktorý by nemal náboženské štátne sviatky. A niet ani päť charakterných ľudí, ktorí by chceli založiť štát v pralese, kde by nemuseli počúvať sústavné lži z médii. Päť ľudí by na štát nestačilo, ale niet ich ani toľko. Som sám.“

„Takže?“ spýtal sa psychológ.

„Takže tu sú moje doklady. Nechcem mať s vami nič spoločné. Odmietam vaše fetiše a kulty, aj váš vlezdoprdelizmus. Zabite ma, ak chcete.“

Psychológ sa s takým niečím ešte nestretol.

„No, viete, zabiť vás nemôžeme. Ani nechceme, veď isto sa nájde riešenie.“

„Prečo?“

„Čo prečo?“

„Prečo ma nechcete zabiť?“

„Nie sme divá zver.“

Chlapík len zakrútil hlavou.

„Ale veď vaším postojom neustále po svete zabíjate ľudí! Viete, koľko ste ich zabili len od roku 1990? Sú to už milióny, tak prečo nechcete zabiť mňa, aby som sa na to nemusel dívať?!“

To už do miestnosti vtrhol policajt, že čo sa deje. Psychológ ho upokojil.

„Nič, nič, to bude zase v poriadku.“

Potom sa obrátil na chlapíka.

„Nemáte nič proti tomu, ak strávite noc u nás? Nie akože vo vyšetrovačke, ale reálne v čomsi takom?“

Mladík mlčky prikývol. Odvtedy ho nikto nevidel.

 Blog
Komentuj
 fotka
odpadspolocnosti  18. 4. 2018 09:53
Si uzasny a dakujem ja som sa nezasmial cele mesiace ale toto nejako zazracne ladilo z mojou dusou a nasmial som sa hned z rana ze ma brucho boli.
 fotka
olovo  19. 4. 2018 08:11
@odpadspolocnosti
No veď je to samá sranda, to bol môj úmysel. A pozor na boľavé brucho.
Napíš svoj komentár