Rast ekonomiky, či čoho

                                           

Adam má doma takého spoločníka, čo mu nedá ani na chvíľu pokoj. Adam príde z práce, je hladný, chce sa osprchovať, chce byť chvíľu sám a len čo nakúkne do izby, hneď že:

„Zapni ma, zapni ma!“

Jeho televízor až tak nadskakuje na stolíku ako nedočkavý pes.

Nuž tak ho zapne a ide sa osprchovať, najesť a televízor už to do neho hustí:

„Rast ekonomiky pre budúci kvartál sa odhaduje na 4,2%. Pre budúci rok by to malo byť dokonca na úrovni 4,5%. Rast svetovej ekonomiky zrýchli na nebývalých päť percent a Čína, tá sa úplne odtrhla z reťaze, tá má predpoklad rastu na úrovni 8,9%:“

Adam nakúkol do izby.

„Čo to trepeš?“ spýtal sa televízora.

On sa nadychoval na ďalšie percentá, takže mu Adamova otázka zobrala vietor.

„Tak to hlásia agentúry,“ mienil urazene televízor.

„Šibe ti? Ja sotva zarobím na nájom. A na teba!“

„Nóó, však ale bude lepšie.“

„Nebude! Je to stále horšie!“

„Tak potom... Ja iba hovorím, čo všetci.“

„Veď práve. Tárate chujoviny, všetci, čo vás je! Aký rast? Ty vidíš nejaký rast? Je to ako náboženstvo: Hustíte ľuďom do hlavy jedno slovo. Aby načisto osprosteli, keď už majú holé zadky!“

Televízor na chvíľu stíchol, dokonca ani nepustil reklamu. Vedel veľmi dobre, že Adam ho od zlosti môže aj vypnúť. A byť celý večer ticho, to je ako nevyvenčiť psa.

„Tak čo mám hovoriť? V správach nič iné nedominuje, len to jedno: rast ekonomiky.“

Adam tresol do stola.

„Jebemti, a to je čo, tá ekonomika?!“

Televízor sa zarazil.

„Čo ja viem? Vlastne som sa nad tým ešte nezamyslel.“

„Už si ju videl niekedy? Išla okolo teba, požiadala ťa o ruku? No vidíš! Je to len fetiš, vymyslené slovo, nič také neexistuje!!!“

Televízor sa nad tým zamyslel a musel uznať, že veru nevie, čo je to tá ekonomika. Akiste už musí byť až v nebi, keď stále rastie, len v ktorom nebi? V siedmom? Keď my ešte nie sme ani v prvom.

„Ja tam ale nič iné nemám. Kde pozriem, tam pozriem, na všetkých kanáloch je jedine rast ekonomiky,“ bránil sa zúfalo televízor.

„Vieš čo? Drž hubu,“ povedal Adam a vypol ho.

Išiel sa najesť. Ale ako držal lyžicu, ruka sa mu triasla a nevedel si ani do úst trafiť. Celý deň vláčil ťažké bedne a zarobil sotva na to, aby sa mohol najesť. A zajtra to nebude lepšie, ani o rok, ani o sto rokov. Stále rovnaký úpadok. Na úrovni koľkože to? Päť percent? Tak nejako.

Zdieľaj článok na facebooku
2 odoberateľov

Komenty k článku