Začalo to tou vetou: „Ideš po škole stopom?“
„Čím?“ vyrazil som bez dychu, akože čo to za kravina?
„Keď skončí škola, pôjdeme domov stopom.“
„Si na nervy?“
Ale popravde, hneď ma kdesi pichlo, že choď, bude špica. Tristo kilometrov stopom!
On, ako Filip, už mal toho za sebou dosť. Aj cestovali s Michalom nákladným vlakom. Stáli na takej plošine, pili krabicové a pršalo jak sviňa. V jednej stanici ostali tri hodiny bez pohybu. A potom doma zas nemohli vystúpiť, lebo vlak tam nezastavil.
„Dobre, však idem.“
Naše prázdniny začali mávaním na autá hneď za mestom, kde začínajú polia. V horúčave, v prachu a v hukote sme vydržali hodinu. Potom sme zašli do blízkej putiky a opili sme sa.
Večer sme pokračovali v stopovaní, ale bolo jasné, že sme mimo dopravnú špičku. Vrátili sme sa na intrák, správca nás nechal prespať v telocvični.
Ráno odhodlaní a urazení: Takto teda nie! My sa domov dostaneme, a stopom, a hotovo! Nie sme mäkkí, ani blbí, iba trocha po opici. Papiere zo školy sme mali v taške. Vtedy som ich videl naposledy.
Konečne nás zobral jeden nákladiak, rozvážal chlieb po obchodoch. Smrdeli sme ako hnoj, ale jemu to bolo jedno, taký zarastený šofér, ako opica. Dal nám chlieb, asi starý.
Potom sme mali šťastie, stopli sme sanitku. Išla do opravy, všetky servisy plné, tak nás viezol sto kilometrov. Taký slušný a nudný šofér, celý čas sme museli počúvať akési kraviny z cédéčka. Že to chce nechať, už ho nebaví zachraňovať ľudí. Jeho vraj nemá kto zachrániť, je po rozvode.
Bolo teplo, sucho a všetko zomieralo. Mávali sme aj na bicykle, ale všetko márne. Každý na nás čumel, ako keby sme utiekli z ústavu. Nezastavil nám ani pohrebný voz, hoc by sme sa zviezli aj s mŕtvolami. Našťastie tam bol motorest. Opili sme sa.
„Ty koľko máš peňazí?“ osudová otázka od Filipa.
„Ja ešte dosť.“
„Kurva, poďme vlakom.“
Do najbližšej vlakovej stanice to bolo ako z Paríža do Dakaru. Zistil som, že nemám tie doklady zo školy. Asi ostali v tom lese, kde sme sa boli odľahčiť. Však sa tam vrátim autom.
Večer sme došli do nejakej dedinskej stanice. Kočkodany, Kočkovce, Kocurice... tak nejako. Vlak sme nemuseli stopovať, zastavil sám. Už sme ani moc nesrandovali, zdalo sa nám, že prehrávame.
„Nevadí, dáme si do nosa a ono to zas pôjde!“
Filip mal nehynúcu energiu. Trocha sme zaspali. Zobudil nás sprievodca, že máme vypadnúť. Pozreli sme von, a tam Trnava.
„To kde sme, kurva?“
V Trnave nebol problém opiť sa. Kvôli spaniu sme sa vrátili na stanicu. Filip si všimol, že tam je odstavená nejaká vlaková súprava, dala sa otvoriť.
„No teda, ako interhotel!“ burácal nadšením Filip a mne sa zdalo, že nie je lepšie spanie, ako vybrať si nejaké sedadlo v nekonečnom vlaku. Ale neboli sme sami. Podľa rozhádzaných fliaš po zemi bolo jasné, že tu nebývajú abstinenti.
Boli to bezdomovci. Ale takí fajn, niektorí aj normálne bývali, len sa im nechcelo byť doma. Zobrali nás na chlastačku. Nemuseli sme nič robiť, oni mali oheň a špekáčky, slaninu, aj mäso a tam, koncom stanice, sme zažili ešte len niečo, že to stálo za to! Hrali aj na gitare, ale nepoznali sme to. Je tam park, tráva a kríky a zatiaľ, čo mne bolo zle, Filipovi bolo až príliš dobre, zbalila ho nejaká slušná pani, čo mala muža na kamióne. Bol z toho vytrasený, ako stará cigareta.
Domov sme prišli na ďalší deň. Smrdeli sme ako hnoj, to už som povedal. Naši hneď do mňa, že kde som toľko bol. No kde, však v škole, nie?
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
kalliopea
3. 5.mája 2018 23:33
Toto by som chcela zazit
3
isto viac takychto.. pises fakt dobre.. inak.ma pobavila ta vec s tou sanitkou a soferom ze iuz jebe nato ked nema kto jeho zachranit GL
4
@lool141
Mnoho vecí sa dá napísať, aj také, o ktorých sa nepíše.
Na cestách sa dá toho zažiť dosť, to mi ver.
Mnoho vecí sa dá napísať, aj také, o ktorých sa nepíše.
Na cestách sa dá toho zažiť dosť, to mi ver.
Napíš svoj komentár