Občania už mali toho dosť a zablokovali cestu. Velil tomu istý enviromentálny líder. Hovoril si obyčajný občan a nebol odtiaľto. Nekonečné a drzo ignorované sľuby ohľadne obchvatu už naštvali obyvateľov natoľko, že sa s transparentmi odvážne postavili na cestu. Kamióny museli stáť, aj osobné autá, aj všetko. Keď šmitec, tak šmitec!
„Prosím vás, však ale ja som domáci, čo ma nepoznáte?“ volal jeden šofér fábie.
Obyčajný občan sa na neho popýtal, a že áno, on tam býva, tak ho pustili. Aj deti do školy, keď prišiel autobus, aj tie pustili. Ale už nikto, ani bohovi!
Aj všetky bicykle môžu ísť, samozrejme, veď to chceme: Športom ku zdraviu! Aj všetky kone, veď proti koňom nič nemáme. Potom prišiel primátor mesta. Na aute, ako inak. Pustiť ho?
„A z ktorej ste strany?“ spýtal sa ho obyčajný občan.
„Zo žiadnej.“
No veď, aspoň že nie z vládnej. Tak ho pustili. Aj jeho ženu. Tiež na aute. Potom chceli zablokovať sanitku, ale sa nedala. Spustila na nich taký hukot, že si to rozmysleli. Policajtov však zablokovali. Tí sa však pre istotu tvárili, že prišli monitorovať situáciu.
Kamióny nemali šancu, no tu sa jeden šofér doplahočil pešo, lebo mal kamión v kilometrovej rade až na konci, že on predsa vezie tovar do tesca. A veď tesco chceme, nie?
„No áno,“ mrmlali obyčajní občania svorne. Veď by im ženy dali, keby v tescu kupovali, a tam nič! Aj ten druhý do kauflandu, aj ten môže ísť.
Vpredu stál kamión, čo viezol železá do fabriky, tam nemohli ľudia robiť, lebo im nedodali železo. Tak pustiť ho?
Obyčajný občan si škrabkal bradu a zvádzal ťažký vnútorný boj. Áno, treba, veď je to pre ľudí. Aj ten, čo vezie gumy do pneuservisu, veď je to pre nás! Všetci, čo niečo vezú pre nás, nech idú – tak je to správne. A smetiarov tiež, tí zase vezú od nás. Ale nikto, kto iba prechádza.
Polovica kamiónov tam len tak postávala, lebo tí veru mali namierené ďalej. Ostatných pustili.
„No ale ja idem pre nábytok do Poľska. Nábytok chcete, nie?“ volal jeden kamiónista.
„Nechceme,“ odvrkol mu obyčajný občan. Ale druhý obyčajný občan ho potiahol za enviromentálne logo.
„Lenže moja žena už starý nábytok vyhodila a na ten poľský čakáme ako na božie zmilovanie.“
Tak ho pustili.
Betón pustili tiež, veď kto má čo proti betónu? Psíčkarov tak isto, úbohé nemé tváre smerovali na výstavu psov. Haf-haf-haf! – volali od radosti tie úbohé nemé tváre. Aj obilie pustili. Treba ho na chlebík! Kamión s autami nepustili, to je už katastrofa, keď autá vozia autá! Teda doobeda. Poobede ho pustili. Niekto si dal totiž námahu a spočítal, koľkí z nich samotných sú na akcii pešo. Nikto!
V meste sa vlastne konal jarmok. Skoro na to zabudli, tak jarmok pustili tiež. Aj všetkých návštevníkov na fábiách, veď čo by to bol za jarmok bez ľudí? (Obyčajných.)
Potom tam už stála len dlhá kolóna osobných áut. To boli rôzni úradníci. A úradníčky – tie predovšetkým, lebo veď úradovanie je doménou žien. Paradoxne sa zistilo, že boli to práve tieto administratívne kádre, kto spísal petíciu za výstavbu obchvatu okolo mesta a poslali ju na vládu, nech niečo robí.
Tak ich teda pustili a už tam neostal nikto. Čakalo sa, že prídu nejaké bavoráky z úradu vlády a aspoň tie nepustia do mesta, ale neprišli. Tak nakoniec zistili, že nemajú koho nepustiť a tak sa rozpustili. Kamióny naďalej ničia už aj tak zničené cesty v meste, ale obyvatelia sú už radi, lebo vedia, že to sú NAŠE kamióny, že pracujú pre nás a my ich milujeme.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár