Čiarkujem premenlivý priestor predo mnou. Pravidelným čiernom.

Na chrbte mám iba mušie krídla, a pod nohami pieskové duny.

Vždy o rovinu nižšie, zosuniem sa a spomalím.

Kroky, slová, náreky, výkriky, šumenie, clivotu, stopy,

Vždy o rovinu nižšie, úprimnejšie vypoviem,

o sebe a obrazoch, čo namaľovali nebeskí poslovia, a v sklených hradbách zastavili plynutie času.

Vždy, o rovinu nižšie,

vyklčiem niekoľko lesov a vyplačem tisícky jazier.

Vždy, o rovinu nižšie, v sebe.

Zabijem lúčneho koníka.

 Blog
Komentuj
 fotka
antifunebracka  6. 8. 2017 00:53
Nezabíjaj ho
 fotka
omnia  7. 8. 2017 08:23
Napíš svoj komentár