Je všade okolo nás. Je jej toľko, a najmä toľko zbytočnej. Napríklad aj vo mne teraz. Kvôli čomu? Kvôli hlúposti. A mojej nevyrovnanosti. Chcem nájsť tú správnu hladinu. Ale neznesiem ten pocit, že to môže vyvolať len on. Som drzá a neprístupná. Tak prečo začínam mäknúť. Prečo? Ľútosť? Je to ľútosť. Alebo si začínam uvedomovať, že to tu končí a musím sa vrátiť tam, kde som prestala. Tam, kde som to všetko nechala tak a odchádzala do neznáma. Ale to neznámo už nie je neznámym. Lebo je to niečo nové, ale predsa stále to isté. To, kde som sa všetkého vzdala. Som však vďačná. A preto zlosť odchádza. Nech sa už nevráti!

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár