Máš zatvorené oči... Vidíš svoje predstavy, svoje myšlienky, nápady, želania... Svoju minulosť, spomienky... Svoju budúcnosť, šťastnú, nešťastnú... Je to len na tebe čo si povieš, že chceš vidieť... A snívaš...

No čo, keď oči otvoríš? Zrazu sa všetko zmenilo. Zrazu sa ti veci zdajú byť menej farebné, také divné až negatívne, depresívne... Všetko je uponáhľane, všade vidíš nemé tváre. Ľudí sediacich v autobuse stereotypom zasiahnutých hlboko v duši. Zrazu sa cítiš ako v inom svete, v svete do ktoreho možno nepatríš a možno sa tam hodíš aj ty... No prečo?

Lebo vidíš svet zničených ľudí, dobodanými toľkými sklamaniami, utrpením, plačom ukrytým v duši... S jedinou nádejou, na aspoň kúsok kľudu v autobuse. A tvoje podvedomie sa tam hľadá, tvoja duša pocituje to isté, padáš do diery, padáš do seba, stále so slabšími pocitmi, že žiješ... Cítiš stereotyp, každý deň škola/práca, domov, spánok a zase to isté dookola.. Medzitým sa stihneš stretnút s pár kamarátmi, dozvieš sa novinky, toto sa stalo, tamto sa stalo, ten spravil toto, ona je taká a taká! A všetko duní z každej strany... Tvoja láska ta zradí, tvoji kamaráti pôjdu inam... No tí ľudia v autobuse, budu stále v autobuse... Budú stále nemo sedieť, nemo pozerajúc, no v skutočnosti majú oči zatvorené v sebe... A žijú len z predstáv....

Otvor oči! A nenechaj si vziať svoje predstavy! Myšlienky! Pocity! Podeľ sa s druhými! Nech otvoria oči a žíjú! Nech premenia stereotyp na jedinečnosť každého jedného dňa v ich živote! Nech cítia vanok vetra! Nech sa dotýkajú zelenej trávy! Nech sa postavia a vystúpia z autobusu!
Každým úsmevom meníš okolie! Každým dobrým skutkom dáš ľudom nádej, že dobro nevymiera!
Rozdávaj dobrú náladu, rozdávaj lásku, rozdávaj to, na čo ľudia zabudli... Oni si spomenú! Majú to v sebe! Zapadnuté prachom! Otvor im oči a očistíš im dušu!

Získaš nezaplatiteľnú silu! Silu zmeniť sny na realitu! Žiadné reči nedá sa, nechce sa mi, nevyjde to, nuda, bludy, blabla...! Skús všetko, čo ti život ponúka! Skús isť dopredu a dokážeš aj nemožne!

Veď si uvedom, že nikto si nevšíma ľudí v preplnenom autobuse... Všetci su rovnakí.. No každý z nich sa pozrie na párik držajúci sa za ruku, na chlapca ktorý fotí svojú kamarátku a pritom sa na seba usmievajú, na dievča, ktoré dokáže na zarosené okno nakresliť smajlíka... Lebo tí su iní... Majú otvorené oči...
Tak otvor oči a ži aj ty!

 Blog
Komentuj
 fotka
zeriavka  3. 1. 2011 19:57
hehe my si na zarosené okno kreslíme srdiečka aj dneska vo vlaku som kreslila inač ten autobus bola metafora či si fakt myslel autobus?

hej každý si je strojcom svojho šťastia..no vždy jeho šťastie ovplyvňuje aj niekto iný
 fotka
paaloo  5. 1. 2011 18:09
@zeriavka aj aj...
Napíš svoj komentár