Chladnú naše dotyky.
Hojdáme lásku na povrázku.
Haníme sa, obviňujeme, a potom už len slzy.
Chlácholivé povzdychy.
Takíto dvaja zronení, prosíme,
veď nás to mrzí.
No stále teplé sú tie naše dotyky.
Naša láska má nitku,
a tú naťahujeme do hraníc možností.
Dobre vieme, že
riskujeme,
možno viac nebude nám pomoci.
Môj plač vo vankúši tlmí všetky obavy .
Kto vie, či sa nám raz podarí
správne naše telá doladiť?!
Nech pár úsmevov nemýli,
sú krásne len v danej chvíli.
Zatiaľ v duši tiché zvonenie.
O pomoc.
Bolí, bolí,
nekonečné trýznenie.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár