Plakal, snažil sa nájsť svoju cestu.
Tak plakal a nevedel kam prísť,
Plakal, pretože stratil nevestu.
Samotár, nikdy nenašiel pokoj,
Temná myseľ, utopený v myšlienkach.
V srdci a mysli horel nepokoj,
Vo vnútri hlas hovoril: Upokoj sa.
V izbe sám a bez rodiny,
keď prišiel domov nečakal ho nik.
Tak ako vyrástol ostal iný,
Konečne utíchol tých zbraní ryk.
Život bez šťastia a radosti bol prekliatím,
Z tajomnej citadely sa niesli chorále.
Už nikdy nebude taký ako predtým,
Objíma ho jeho rodina, Nocturále.
Tak sa vydal na cestu strastiplnú,
Strach sa stratil a on stal sa silnejším.
Prestal sa báť a našiel náladu inú.
Pre ostatných bol stále inakším.
Cesta ho viedla ťažkými stráňami,
Cieľ nebol na dohľad, ale nezastavoval.
Prešiel púšťou a pekelnými pláňami,
Na pohodu a pokoj večný si nenárokoval.
Došiel až sem, kde sa postavil pred svoj strach,
Už neplakal, ale cítil, že sa nemôže viac skrývať.
Hrdo a pevne zvíril sa k hviezdam prach,
Tým kým bol už dávno prestal bývať.
Našiel to čo hľadal, viac mu k šťastiu netreba,
Je to moja cesta? „Spýtal sa samého seba“.
Tam kam ho srdce zavialo, našiel svoje miesto,
Už viac nevidí tento svet tak hmlisto.
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár