poviedka, ktorá vznikla jedného dlhého večera v nejakej obzvlášť nostalgickej chvíľke. prajem príjemné čítanie .

CESTA SPÄŤ
(LL. 2006)

Som čajkou. Letím ponad davy hmýriacich sa malých bodiek tam niekde na zemi, občas mi výhľad zakrývajú mraky. Dovidím až kamsi do vrchov, chce sa mi lietať a už nikdy nikde nepristáť. Vzduch sa jemne opiera do mojich krídel, čerstvosť povetria mi otvára oči dokorán. Netrápia ma žiadne problémy, všetky starosti nadľahčujú teplé vzdušné prúdy. Podo mnou je akýsi park, vidím tam nejakých ľudí túliacich sa k sebe, kŕmia omrvinkami holuby, ktoré sa pred nimi prechádzajú na malých nožičkách. Sú to až príliš prízemné tvory, nemám ich rada. Slepo dôverujú, že sa vždy nájdu nejakí ľudia, ktorí im niečo hodia. Som čajkou. Milujem more a neustále cítim v sebe to šteklivé vzrušenie prichádzajúce zo slaného vzduchu.
Aké krásne je lietať a nemyslieť pritom na nič. Dole je len blankytová modrá a všetky trápenia utopia vlny. Je silný príboj, pláž obmýva rozburácané more. Nemám pocity. Niekedy si vravím, aké je to šťastie byť len čajkou vo vetre. Len čajkou, nič viac a nič menej. Zabúdame myslieť. Lietam a rozmýšľam nad všetkými tými ľudskými bytosťami, ktoré zabudli znovuobjavovať svoju prirodzenosť. Vánok sa mi poihráva s pierkami, pootvorím zobák a plnými dúškami vdychujem milovanú slanosť. Som doma, cítim trochu vzrušenia, ako keď sa po dlhom čase vraciame naspäť a hrozíme sa toho, čo uvidíme.
Pobrežie. Kŕdeľ čajok handrkujúcich sa o kúsok ryby. Spoznávam okolie, skaly aj tiché morské vlny, len ja som sa zmenila. Mám čudný pocit, že sem nepatrím, je to len také náhle vnuknutie. Hľadím pod seba, no nechcem pristáť, vrátiť sa do starých obyčajov. Pochopila som. Ešte viac, akoby na protest rozpínam krídla. Letím strmhlav dole, no nie je to ono. Narovnám sa a letím späť. Nemá to význam, už nie je nič také ako predtým. Chcem len lietať a nikdy neprestať, som čajkou. Vraciam sa späť dávať ľuďom trocha nádeje, prinášam závan mora do moderného sveta. Prečo som tu?
Pomaly precitám. Stojím pri okne a pomaly roztváram krídla. Moje poslanie je byť čajkou...

 Blog
Komentuj
 fotka
ygor  26. 11. 2006 20:25
ad 1: Slusne napisana, velmo slusne napisane...

ad 2: cajka tusim pocas letu vylucuje, to tam spomenute nebolo
 fotka
finwaell  13. 12. 2006 14:34
Veľmi pekné..a krásna myšlienka..

Trochu mi to pripomína scenár pre meditáciu..až mi zimomriavky behali po chrbte keď som to čítal...

Si šikovná..a múdra, to sa dnes moc nevidí
Napíš svoj komentár