Domov

Už dlho sa bránim tomu niečo napísať. Nechcem sa (pravdepodobne znova) sťažovať, ľutovať, ani v sebe vytvárať ďalšie zlé myšlienky a obavy skrz všetky tieto slová.

Pravdou je, že v skutočnosti ani nemám o čom písať. Nie je nič konkrétne, čoho by som sa mohla chytiť. Nič, čo by viedlo k vývinu. Je to len akási spleť myšlienok a obáv, ktoré ma obťažujú každý deň. A ja by som si ich mala nechať pre seba. Ale chcem?

Možno sa ti tento blog bude zdať veľmi podobný tým predošlým. Možno práve preto, že problémy a myšlienky nemenia skupenstvo zo dňa na deň.



Trápi ma mnoho vecí. Okrem môjho strachu aj budúcnosť, samota a vnútorný pokoj, ktorý mizne vždy, keď už si myslím, že som ho konečne našla. K premýšľaniu nad týmto všetkým ma prinútila jedna myšlienka nemenovaného používateľa. Vraj som nikdy dlhšie necítila samotu. Vraj neviem, aké to je, keď je človek úplne sám.


A mal možno pravdu. Mám úžasnú rodinu, niekoľko ľudí, ktorým na mne záleží. Ale aj tak cítim prázdno, ktoré už nestíham zapĺňať. Ani láskou, ktorú som si počas tých rokov vytvorila v sebe, ako obranný mechanizmus a dokonca ani miestnosťou plnou ľudí.

Viem ako sa vytvára láska, ale nepoznám to jemné chvenie pokožky pri letmých dotykoch. Viem síce, čo urobiť pre to, aby vzťah fungoval a ľudia si neprišli cudzí, ale neviem, aké to je pritúliť sa a zmiznúť v náručí milovanej osoby.


Nikdy som nebola romantický, ani príliš zaláskovaný typ. Lásku som vnímala ako niečo, čo musí byť najmä niečo úprimné, prirodzené a nenútené. Niečo, v čom každý nájde svoj domov. 

A ja som ten domov našla. Ale je ďaleko, za siedmimi horami a za siedmimi (ako to bolo ďalej?) a s rostrasenými rukami sa snažím vopchať kľúč do dverí. A viem, že ma uvíta s otvorenou náručou. No kým nie som doma, nie je ani domov domovom... 


A tak celé moje bytie visí na mojom domove. Úprimne si želám žiť v budúcnosti. Čo vedie k ďalšej obave. Čas sa kráti, maturita blíži a ja sa bojím, že zlyhám. Že sa nedostanem na vysokú. A ak hej, tak možno nebudem vo svojej práci úspešná. Nebudem stačiť a nebudem schopná splniť vlastné očakávania. 

A tak som sa ocitla v krajine ničoho, kde stále na niečo čakám. Na porazenie vlastných strachov, na lásku, úspech a spokojný život. Na to, až v sebe nájdem pokoj a vpred ma nebude hnať strach ale radosť z toho, že som a žijem. Že milujem, tvorím, pomáham a rastiem. Že dám lásku sebe aj všetkým, ktorí si to zaslúžia. 

Na to, že konečne prídem domov.







Zdieľaj článok na facebooku
41 odoberateľov
Petuska11111

Stále sa hľadám a stále chcem dospieť. Milujem pivo, zelený čaj, Matkinove knihy, Vianoce a sneh. Som veľmi úprimná, zvedavá, užívam si konverzácie so staršími ľuďmi a chcem sa toho dozvedieť čo najviac. Rada cvičím, píšem, smejem sa, podpichujem a počúvam historky fuck'd up ľudí. A vlastne ľudí celkovo. Ak si sa dočítal/a až sem.. Tak ťa celkom ľutujem. A ak ti to aj tak nevadí.. Tak pokojne napíš, nemáš čo stratiť. (Okrem zdravého rozumu, trpezlivosti a dôstojnosti.)

Komenty k článku

  1. 1
    Bombarder

    31 ročný muž
    Malá dedina

    Fajn že si to dala zo seba von ;-)
  2. 2
    Petuska11111

    18 ročné dievča
    Na pive

    @bombarder časť z toho
  3. 3
    Tarassaco

    7 ročné dievča
    niekde tam...

    A vieš, že úplne rovnako sa cítim aj ja? :-o
    Teda, neviem, ako si niektoré veci myslela, možno inak, ako som si ich vysvetlila ja, ale tak či tak som sa v nich našla.
    Ani neviem, čo povedať, ako ťa povzbudiť, keď sama bojujem s rovnakými obavami. Samú seba utešujem, že je to len fáza, že sa možno len príliš podceňujem, že to určite nebude také zlé a že raz sa dostanem do toho, čo ty popisuješ ako "domov", ale... :(
  4. 4
    Tarassaco

    7 ročné dievča
    niekde tam...

    A prepáč za taký negatívny koment, isto by ti lepšie padlo niečo pozitívne...
  5. 5
    Bombarder

    31 ročný muž
    Malá dedina

    @petuska11111 nato že si nechcela aj toto stačí ;-) treba sa tešiť aj z maličkostí.
  6. 6
    Petuska11111

    18 ročné dievča
    Na pive

    @tarassaco nejde o “pozitívne slovíčka”, práve naopak, som rada keď ľudia reagujú aj na základe ich pocitov. Momentálna situácia nie je najlepšia ale treba sa s tým zmieriť. Je to ako to je, nie je to fajn ale je to úprimné, o to ide. Veď predsalen, asi všetci sem píšeme najmä vtedy, keď ide o niečo, čo nie je v poriadku..