Za posledné dva roky som sa často pristihla pri konzervovaní emócii. Momentov. Pocitov. Bola som tak závislá na svojom kúsku šťastia, že som mala chorobný strach z toho, že ho raz stratím. 

Ukladala som si každé pekné slovo, obdobie, moment a chcela som, aby sa opakovalo. Znovu a znovu. Aby zostalo. (Keď už nič iné) 

Áno, priznávam, možno som mala potrebu mať zo všetkého kúsok len pre seba. Čo pramenilo zo všetkých tých deficitov. 

No s odstupom času si uvedomujem, že to napáchalo viac škôd ako úžitku. A predsalen je občas lepšie nechať veci jednoducho plynúť. Tešiť sa z pekných spomienok, pousmiať sa nad príjemnými zážitkami a nechať sa prekvapiť tými novými. 

Proste to nechať plynúť. 

 Denník
Komentuj
Napíš svoj komentár