Môžem s kľudom povedať že z mojich 35 metrov sa dostalo na nejakých 30. A opäť chytám druhý či vlastne už tretí dych za posledný rok.
Viete, cítim, že by som to mala zmeniť. Tak vnútorne. Ako keď sedíte pred telkou pochrumkávajúc oriešky. Že by ste ich mali položiť ísť radšej niečo spraviť. Že riady sa samé neumyjú ani vysávač sám nepovysáva.
Dobre, dych tretí.
A viete čo ma ozaj mrzí? Že nie som vrcholová športovkyňa. Možno si pri mne poviete, že blúznim. Ale myslím to vážne. Oco bol výborný športovec.. samé ceny a diplomy.. vždy a vo všetkom prvý. Preto som nikdy nechápala prečo nás neviedol k športu. Možno by niktoré veci neboli aké sú a boli by lepšie. Napríklad keby som bola bežkyňa, krasokorčuliarka, alebo tá bežkyňo-strelkyňo-lyžiarka.. alebo cyklistka! Možno gymnastka! Aj tá aerobikovo-zumbová inštruktorka by ma bavila. Všetko toto by ma bavilo. Veľká škoda, že sa nám v tomto tato viac nevenoval. Alebo nejaký bojový šport?! Joooo! Vždy som sa chcela vedieť biť a ubrániť. To by bolo, čo? Plarika - karatistka alebo judistka Alebo už radšej prestanem
Každopádne som ale chcela povedať, že chytám tretí dych
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
antifunebracka
5. 3.marca 2012 18:00
vzdy mozes zacat sama
Napíš svoj komentár