Občas rozmýšľam nad tým, či som toho o ňom nenapísala už priveľa. Prestala som to rátať, najprv som mu vymyslela Agnes, každú skladbu som v ňom spísala z jeho nôt do mojich slov. A akosti stále neviem prestať. Tak ako on. Po tých všetkých fraškách veselého, hravého, letargického, smutného, rozmýšľajúceho, hľadajúceho sám seba, od nových začiatkov, cez všetky klzké kamene a meteroity, konečne prišiel ten, ktorý ostáva na bielom pozadí s dušou na tanieri. A úplne nahý.  Ten, ktorý sa už na nič nehrá, ten ktorý dosiahol more, ten ktorého už frašky nebavia. Každý tón odhalil centimeter kože. Yann, vidím ti už celé lopatky. Aspoň ich vidím v tých očiach, ktoré sa odrazili od toho lesklého klavíra. Noty tam nemáš. Pozeráš sám na seba. Si si neistý- čo ak ma už teraz prečíta každý. Čo ak.. to už teraz uvidí každý. Všetko čo v sebe mám. Pohľad dolu a zatvoríš oči. Nie, nesmieš sa na to pozerať, nesmieš si uvedomovať ako to plynie von, stačí že cítiš ako to z teba vychádza, všetko to čo si tam skrýval, o čom vedela len Agnes ( a tým pádom aj ja) Ona to tam našla už roky rokúce dozadu. Možno to bolo už v dvetisícdeviatom, keď to objavila na pravom brehu Seiny, kde si si čítal jej list. A vlastne,  je to len duch, ktorý sa posadený v tráve práve rozplynul do dymu.  
Vieš, je ľahké popisovať ťa, keď ťa človek pochopí. Keď mu takými skladbami ako tá nová, pomôžeš. Nejde len o tvoju nahotu. Ja som polámaná vo všetkých kostiach, ktoré moje telo nosia a hýbu ním.  Naťahovaná, ublížená, polámaná na milión krát.   On to zatiaľ nevie vyliečiť. On zatiaľ o tých  fraktúrach srdca ani nevie. Možno ich podistým cíti, lebo moja duša je s jeho zviazaná práve tak, ako je s ňou zviazaná aj tvoja, milý Yann.  Udri si na strunu, ozve sa to vo mne, bude to vo mne rezonovať a dotkne sa ma to práve tam, kde si sa dotkol sám seba.  Kým on túto pokoročilú alternatívnu medicínu duše nevie podať, lieč ma aspoň ty. Kým on nedokáže pohladiť moje srdce svojim, urob to aspoň ty. Zavriem oči a hráš aspoň ty a tvoje tóny mi pomaly láskajú modriny od úderov srdca. Aspoň ty a tvoje ustráchané oči hľadajúce pravdu v tom, koľko budeš ochotný zo seba ukázať ak nie svetu, tak aspoň mne. Svet nie vždy chápe. Môžeš sa mu vkladať v ústrety, ponúkať sa ako na bitúnku, dávať všanc, že všetko čo máš bude pochopené a vzaté s s údivom ako dokonalý liek, pre celé ľudstvo. Že to nastolí mier, dá rozhádané páry dohromady, vráti život tým,  ktorí  z neho odišli skôr, než by ich mohol svet pre rovnováhu dobra pustiť.  Bolo by to krásne. A ja v to budem dúfať s tebou.  Je to krásna idea, a keď budeme na svete aspoň desiati, možno na nás Boh nezošle oheň ako na Sodomu. Nebudeme na úteku, nebudeme sa musieť obzerať späť a premeniť sa na soľný stĺp.  
Stojím tu obandážovaná tvojimi notami, ty sa z diaľky prizeráš a usmievaš. Jemne zaviazané rany už nekrvácajú, hoja sa  a ty vieš že budeš hrať ďalej, kým sa nevytvoria chrasty, potom jazvy a potom aj tie jazvy raz zmiznú. 

Zatváraš oči, odraz v tej lesklej ploche zasa dal najavo viaž než si chcel pôvodne ukázať, aj keď o to tu v tej podstate ide.  Nemusia však byť otvorené. Lepšie sa cíti so zavretými. Pokojne ich zatvor. A nechaj ho plynúť. Ten... dušotok. Ja to vidím aj za tvojimi tmavými viečkami.
nesmelý úsmev a úľavu celého tela. 




___________________________________________________________________________________
najväčšia poklona do večnosti tomu, ktorý miloval stále... and after all this time... always.












 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
popolcek  14. 1. 2016 15:41
Screenshot
Napíš svoj komentár