Cestou na električku si kúpila v stánku noviny, len tak, lebo nestáli veľa a dobre sa nimi leštili okná a už robila na toalete aj väčšie sprostosti, ako lúštenie krížovky. V poslednom čase si ich obľúbila, masírovalo jej ego, ako od ruky jej išli, keď sa už roboticky naučila niektoré odpovede, ktoré sa opakovali. Pršalo. Bez dáždnika čľapkala po chodníku v lakovaných červených balerínkach, a jej čľapot sa ozýval na pár sekúnd a potom zanikal vo vrave študentov postávajúcich pri schodoch. Školník už miliónty krát lepil po stenách " ZÁKAZ FAJČIŤ" a sám pritom nechal horieť lacné winstonky medzi perami popri tom, ako liepal oznam, ktorý nikto nikdy nedodržal. Schody alebo výťah? Na štvrté schodami ďaleko. Po ceste stretne docentku. Tá žena má už úplne šedivé vlasy, čelo stále čisté a vysoké, oči modré, okrúhlu širšiu tvár stále prísnu, no keď sa stretnú, akosi sa v nej zapáli nejaký odtienok náklonnosti a dôvery, zanechávajúc letmú iskru v odlesku úsmevu, ktorý sa načrtne v kútikoch pier. Obe sa zo seba tešia, že sú kolegyne, jedna predsa len viac ako tá druhá, predsa len, toto bolo to, kvôli čomu sa prebíjala štúdium až na doktorandské. A teraz zdieľali jednu kanceláriu, na kabinete stále viseli tie isté obrazy reformácie, v strede bola mapa Európy počas obdobia Viedenského kongresu, pri umývadle visela karikatúra s princom Edwardom, a niekde na sklenených dverách skrine sa monalízovsky škeril Martin Luther. Červené závesy, tehlové kreslá, tmavý koberec, parkety, ťažká vôňa kníh zrána jemne prebitá čerstvo zaliatou kávou. Obe si zvlečú kabáty, prezujú sa do niečoho čo nepremočil dážď a zamknú kabinet pred starým Nižnánskym. Tá staršia s úsmevom prevracia očami, kým mladšia pobavene podškrtne initmitu zamknutej pracovne a obe sa na tom chvíľu mĺkvo usmievajú a potom sa pustia do práce. Docentka si kontroluje maily, je sedem štyridsať ráno, doktorka si kýchne pri otvorení kroniky zo seminárnej knižnice, ktoré je už požičiavajú na meno, lebo ju poznajú. Aj duša svedčí, že si nevymýšľaš, miesto nazdravie, poďakovanie a potom už len bzukot vlastných myšlienok, a ťukanie klávesnice.
Toto som chcela. Toto som si vysnívala.
Naraz sa prebudila. Sen ju vyfackal v spánku po tvári a zanechal po sebe slzavé odtlačky miesto červených. Realita ju vrhla k jedinému mailu, ktorý skoncoval so snami rovnako ako samo prebudenie.
Vymyslený príbeh
Komentuj
2 komenty k blogu
1
zusss
20. 4.apríla 2017 23:21
Zavři oči, všechno bude fajn
Napíš svoj komentár