Deň.

(Ben Howard- Promise.) 



Ráno sme sa zobudili v obývačke môjho ospalého sna. Káva, wake, pochopenie, ticho, úsmev a bolo ráno. Večery,  Guliver,  filmy o druhej svetovej, viac kávy. Rozpačité  smsky, rozpačité pocity, prepojenia, niekde opravujú noc, nočné hádanky, zima. Pomaly sa hojím. Čerstvé stehy na otvorenej zlomenine srdečného svalu. Si môj modrý chirurg.  

Na desiatu sme sa zobudili z neprespatej noci, teda, niečo si ty naspal v mojej obývačke napätej predstavy. Modriny na krku, na rukách, na lícach, a modriny zo srdca úderov. Ťažko sa mi pod tvojimi prstami hojí tá zlomenina. Tebe sa tiež nejaká ozvala v malíčku na nohe. Zazrnilo mi v duši, mala som husľové struny na koži a jeho oči pod ňou. Potom prišiel druhý apríl. Ďakujem zaň.

Mohol prísť obed. Naobed mi otec naložil život do sťahováku a roztrhol sa na dva svety. Už nebývam nikde. Tma, tma, tma. Nič, tma, zrnenie, šumenie, noci, písmená. Neexistuješ už polroka. A jeho zlomenina sa mi hojí. Hnev ma opúšťa, buď šťastný, nech si kdekoľvek a s kýmkoľvek. 

Po obede bolo horúco. Slnko bolo v najvyššej rovine. Bolo dvanásť hodín a  pršalo sedemkrát. Skákali sme v kalužiach a stal si sa godotom v mojom, tvojom stane. Tej noci som sa naučila, že sometimes we need to fall asleep, before we fall apart. S nadránom ťa púšťam. Tiež nájdi svoje šťastie. Potom som sa stala bláznom.

Olovrant mi ťa na večer vrátil, ešte skôr ako si sa opäť a zrejme navždy utopil v písmenkách.
 
Podvečer som sa stretla s otvorenou zlomeninou srdečného svalu. Boli to už ružové jazvy. Neboleli. Nebolíš ma, hádam už ani ja teba. O deň na to som bola opäť strunami a jeho koleno sa ma dotklo. Mala by som ho pustiť tiež. No to ešte nedokážem. Vzdala som sa už všetkého. Mám sa aj tohto? Ešte nie. Ešte chvíľu. Dej si pozor na les.. 

Už je večer. Večer je meňavý, má spády, vrcholenia, bezcitno, prázdnoty, plnoty, a má T. a B. Keby nebolo T. a B., asi by mi vnútro umrelo. Nejiskřilo by. Tento večer umrel.
Ešteže sme nesmrteľní. 
Ešte nie.


Začína noc. Bol si dobrý chirurg, ale asi zbohom. Púšťam aj teba. 
Pustila som vás takmer všetkých. Ale jeho ešte nie
Do ďalšieho rána sme vstali v izbe môjho ospalého sna. Káva, wake, pochopenie, úsmev, ticho. 
Prosím ostaň navždy ráno. 

.... ať tě (ne)spolkne hýkal.. hýkal a rudý vřes.

Zdieľaj článok na facebooku
217 odoberateľov
Popolcek

v horách němým jsem se stal, války dole jedou dál .... přesto hvězdy už zas jsou

Komenty k článku

  1. 1
    Antifunebracka

    30 ročný muž
    megaloman birdzu

    Ťažko sa čítaš a ešte ťažšie interpretuješ.
  2. 2
    Motyylia

    27 ročná žena

    pre mňa jeden z najviac článkov od Teba. a asi aj od birdzu celkovo.

    ah!

    si to idem ešte raz prečítať ♥
  3. 3
    Popolcek

    26 ročná žena
    v hlave

    @motyylia :O ďakujem ♥