Rozbila som  čajník. Miešala som čaj príliš prudko a zboku som doň lyžicou urobila dieru. Celý vriaci sa mi vylial na pravé zápästie a od tej bolesti na mňa šli až mdloby aj keď som utekala do kúpeľne  pod studenú vodu.  No viac ako ruky mi bolo ľúto čaju. Posledné dve vrecúška. A jeho sladkú vôňu s citrónom  som cítila v kuchyni ešte dva dni.

*
Milovala som nosiť otcove veci. Boli vždy veľké, dlhé, mäkké, spraté, lebo košele nosil po dedovi. Nosievala som po dome jeho tričká, košele, ponožky, nohavice.  Raz prišiel z roboty a videl ma stáť v chodbe v jeho veciach. Pokrútil hlavou miesto pozdravu že už mi chýbajú len jeho trenky. Ostala som ticho, lebo som ich mala pod nohavicami. Nič pohodlnejšie ako ockove trenky na doma nepoznám. sú to vlastne kraťasy.  Mäkké, bavlnené a kárované. Tak som ich zbožňovala. Chýbajú mi. A on tiež.

*
Vieš čoho sa bojím? Bojím sa prísť 22. septembra  na vinohrady a  zísť dole schodami, výjsť na zastávku električiek a pozerať na východ zo stanice. Bude ráno, 8:27 a ja viem, že práve prišiel osobák zo Šenkvíc. A budem pozerať na ten východ, slnko bude svietiť a budú sa odtiaľ sypať ľudia, ako z rukáva. A ty medzi nimi nebudeš. A ja tam budem pozerať, ďalej na mňa bude svietiť slnko, nechám újsť trojku, šestku, zasa trojku. a tak ďalej. A pozerať na lavičky, kde si mi ukázal svoju prezentáciu o napoleonovi a jozefíne, a pozerať na stánok s fornetami. A vyzerať v električkách televízorov a chodiť okolo lacinky,  sedieť v parku pri škole a chodiť do dobre dobre na french press. možno ma porazí do decembra, možno nie. Kto vie. Ty vieš? 



 Denník
Komentuj
Napíš svoj komentár