Akoby snežilo, cez slnečné lúče poletovali kúsky bielych chumáčikov, ktoré boli istotne letným snehom. Slnko ich zmäkčovalo, vyzerali ako drobné obláčiky poletujúce vo vzduchu. Svieti slnko na prádzne nástupište a ja sedím na stanici sama na lavičke. Oproti na nástupišti sedí priamo pod lúčom slnka pár s pohľadom tak láskyplným upretým jeden na druhého, že naokolo bolo ešte viac svetla. Postupne sa čas spomalil a letné obláčiky ostali visieť vo vzduchu. Krásno momentu a jeho svetelné krehko. Realita začala byť hmotná, dala sa uchopiť a rozobrať na kúsky a ja som ten zastavený moment zobrala celý a uložila do svojej krehkoidnej dušodebničky. ako keby na hračky. veľké nežnosti, teplo a jedno malé zatmenie srdca. tam bol, tam stál, nikto ho nevidel. môj dymový prelud, zmizne skôr než ho stihnem uvidieť, vidím už len ako sa vyparuje do svetla s tým uhlom úsmevu opierajúcim sa o jamku v líci. vnímam ho aj s nosom v lukáčovi, ktorého milujem posledné dni ešte viac ako predtým. jeho slová na moje vnútro pôsobia ako topený karamel, ako med, utešujú ju, nadchýnajú, usmievajú. ten pocit je skutočne večný no hádam nie ako parabola, lebo sa ho túžim dotknúť. aspoň naoko. ucítiť pod prstami ako sa mu v tele otriasa duša a preniesť tie vibrácie po dotyku do svojej nech vybuchne ako sopka a láva je stále ten pocit, ktorý zahrieva do končekov prstov.
vraj je dobré byť ako tekutina a stále meniť svoje farby ako opál na slnku, lebo človek v pevnom stave sa dá uchopiť a pochopiť a tým pádom je už aj troška zabudnutý.
tak sa teda idem rozliať do kvapiek.
no stále sa vlievam do tvojho mora.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár