a zároveň musíme byť ďaleko.
z pohľadov a mlčania srdce zvýsklo
uvarilo ma v koži na mäkko.
no tma v ústach ostať musí
žiadne slová, ani vety
musím v sebe všetko dusiť
lebo prepukne ako nikdy predtým.
cítim dvojo očí
vpíjajú sa do mojich
prepáč, odvrátiť sa musím
nevpustiť ťa do svojich
dní sa najmä do hlavy
ach prekliati sme
tvoj úsmev porážku moju slávi
prehrala som.
______________________________________________
to zbohom bolo v najvzdialenejšom kúte tmavohnedej dúhovky a mozgová kôra premietla na sietnicu všetky očné rozhovory do špirály času od ich počiatku. Cítila som záchvev, aký má možno zem, pri náraze meteroitu - jemne ju to odchýli z obežnej dráhy, ale bazálne sa nič nemení. stále sa točí, a predsa sa točí, a krátery vyplní voda. a ja kanálikmi z očí vyplním kráter po tebe.
plánovány paradoxon prerušil stesk ahasverov, janko jesenský mi nič nepovedal a tristan ďalej táral.
*66
unavený všetkým rád to opustím
len teba nerád zanechám tu s tým
aj ja som už dotárala
Pseudoblog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár