Výročná

22:34

Ahoj K., alebo skôr P., prípadne A.

( všetky tri zamávali a každá sa usadila na svojom mieste iným spôsobom)

Tak sme tu všetky tri v rovnaký čas.. a na rovnakom mieste.

Prešlo 12 rokov odkedy si bola A. Prešlo 15, odkedy si P. A prešlo 25, odkedy si a stále budeš K.Tak sme tu všetky tri v rovnaký čas na mieste, z ktorého sme sa snažili vzlietnuť. Sme na tom mieste, vnútornom hniezde, na ktoré sme sa po vzlete, krátkom lete a strmhlavom páde, kam sme sa opäť priplazili pre pocit istoty, bezpečia, tepla. Vlak, ktorý sa pohol nabral na rôznych zastávkach rôznych ľudí. Majorita vystúpila. Iní sa stratili v reštauračnom vozni, prípadne pod kolesami vlaku. Ľudia prišli, ľudia odišli. Ľudia sa rodia, ľudia umierajú. Vyvíjali sme sa, postupne sme rástli a zamierali v nedostatku vlahy. Postupne sme zapustili korene a postupne nám boli vytrhané. Postupne sme získali a rovnako postrácali všetko čo sme mali a všetko čo môžeme mať. Postupne sme sa obrúsili. A. už nie je tak farebne veselá, korálková roztopašná princezná s farbičkami v čižmách, nechávajúca mikulášov v schránkach, prekvapujúca zozadu rukami na očiach, hovoriaca ti, aby si jej porátal pehy. P. sa menila v otáčkach odstredivých slov, v prachu velikánov, ich slov, duší, príbehov, menila sa v tornáde stránok z kníh, vo víre sépiových spomienoch zapadnutá časom, večne strateným a večne hľadaným, menila svoje srdce, nechtiac, nevdojak ho menila za iné, za hrejivejšie, krajšie. To jedno jej ostalo najväčšmi v duši vyryté a svieti tak ako svietilo na Vartovke slnko. To jedno, jediné, malé, veľké, navždy tak trochu jej. Navždy v nej svieti malým modrým svetielkom a najväčšmi ho opatruje zo všetkých. Potom nastala tma. Veľká tma. K. len trochu vyrástla. Nikdy nepatrila medzi tie vyššie Škorice, stále zapadla v dave, stále nadávala na vysokých ľudí a občas sa ich i trochu bála. Tak len trošku podrástla a sledovala A aj P ako ich čas, ľudia, svet, a život mení, ako im nakláňa javiská.

Tak sme tu všetky tri v rovnaký čas, s nerovným vekom, v ten istý deň stárneme spolu zas.
Pamätáte si, aké to bolo pred desiatimi rokmi? 3 ročná A, 5 ročná P a 15 ročná K. Všetky v jednej a jedna v každej. Vysoko svietilo slnko, možno vyššie ako teraz a trošku pomalšie plynul čas. Leto bolo nudné, vždy sme sa tešili do školy. Nič sme celé dni nerobili. Počúvali Y., hrali sa s A., šili šťastia na papier písmenami iným. I keby len fiktívne. Už len to dopriatie posúva vlnu osudu toho, čo chceme pre iných k nim, rovnko k ich nohám. Tak, teraz už P. pozná toho, ktorý jej zmení celý život. Sú dvaja, jeden o jej existencii nebude vedieť ešte ďalších 8 rokov. Druhý ju pozná a páči sa mu. Trošku si vymýšľa, chce byť zachránená. Ale v podstate ho už má rada viac, než by v tej dobe chcela. Nestretnú sa ešte ďlašie 3 roky. A K. Má okolo duše ešte opar nevinna, opar nevedomia. Krásny ľahký pocit nevedenia vôbec nič. Neskúsenia. Čisté dohady o láske, o kráse, o tom čím raz bude. V 15 tich rokoch študovala hviezdy a snívala o vlastnom observatóriu. V 25 sedí medzi kopami kníh, študuje minulosť a už vie. Nie všetko, ale minimálne to, čo vtedy nevedela. Že lepšie jej bolo, keď inč nevedela. Nepoznala. Ľudí. Bôle. To málo sĺz, ktoré vyplakala pre jedného J., bolo nič, oproti oceánu, o ktorý prišla, keď stratila M. Alebo on stratil ju? Stratil všetky tri. Tak teda všetky si pamätáme na tie dni, tie dni pred desiatimi rokmi. Nie sú ešte ťak ďaleko. Ale raz budú. Raz budú ako jedna z najprvších spomienok, ktoré budeme mať.

Tak sme tu všetky tri v rovnaký čas.

S vetrom plynie i stojí čas. Nemáme Košice, nemáme Brno, nemáme Senec. Nemáme nič. Stojíme pod nebom nie tak celkom holým, oblieka ho mesiac, zahaľuje noc, zdobia hviezdy. Naše duše sú obnaženejšie, ako bloha nad nami. Naše srdce je jedno, má na sebe toľko jaziev, v sebe toľko mien, toľko všetkého, je prežiarené spomienkami, okamihmi, chvíľkami, ktoré sme si príliš zapamätali, slovami, pohľadmi, ktoré sme skryli večer za viečkami.

Sme tu, sme na tom istom mieste ako pred desiatimi rokmi, len v inom čase. Čas je dnes rýchlejší. Ľudia ostrejší. Život neľútostnejší. Akoby rozlišoval, že k dieťaťu sa treba chovať jemne a udržiavať ho v bezpečí, no napohľad dospelú osobu je povolené hodiť do ringu s troma manažérmi s dvanásťročnou praxou, ošľahanými zlobou a vypočítavosťou, materializmom mať čo najviac, nauspokojiť sa nikdy s málom. Dievčatá, s ktorými sme sa naťahovali o gumičku do vlasov na telesnej majú vlastné deti, majú život, rodiny, mužov, domy, psy, svadby, a ľudia od nich nepýtajú občiansky, keď idú s manželom a synom na rukách do obchodu kúpiť pivo na rodinnú grilovačku na dvore s ďalšími kamarátkamis obrúčkami na prstoch. Ale od nás si občiansky občas nevypýtajú i preto, že súdia, že ho ešte nemáme. Vyzeráme ako deti, lebo nimi ešte trošku sme. Napriek tomu, že K má 25, jej súčasti P a A majú sotva 15. Teda K je z dvoch tretín dieťa. Dieťa s príliš dospelou hlavou, s príliš ťažkou batožinou so sebou nosených záťaží.


Tak som teda tu.

Vo mne je Agnes, Popol aj Kika. Všetky tri vytvárajú Škoricu a ťahajú jej úsmev prstami, naťahujú líca ako otravná teta. Prešlo desať rokov. Ja stojím v inom čase na tom istom dušomieste, túžim aby som nevedela, túžim aby som nepoznala, chcem, aby som nestratila, občas chcem, aby som neexistovala, alebo len dúfam, že mi v opravárni bicyklov zalepia dušu, alebo pre ňu nájdu súčiastky, ktoré stratila v dávne, alebo napríklad i v Prahe o 4 ráno na Jindřišskej.

Tak som teda tu.

Neviem čo ďalej. Stojím v gumene, niečo ako súcno len z gumy, takže gumeno, neviem sa hýbať, ako sa v tejto hmote pohybovať, moje gumeno je vlastne len smola, čo sa i lepí na päty, narty, dlane, predlaktia, chrbát, hlavu, a ťahá ma k zemi. Moje gumeno som vlastne ja. Alebo je to možno i ten čas, ktorý zastal a nevie sa vrátiť do priestoru, z ktorého sa vo vesmíre uvoľnil. Som to ja, píšem a posielam listy bez spätnej adresy a ulice doručenia, dúfam len v stromy za oknami. Som to len ja, taká istá, akú si vtedy našiel.

Tak som teda tu.

Svět je mami prapodivnej kraj.

Zdieľaj článok na facebooku
217 odoberateľov
Popolcek

v horách němým jsem se stal, války dole jedou dál .... přesto hvězdy už zas jsou

Komenty k článku

  1. 1
    Antifunebracka

    30 ročný muž
    podkastak birdzu

    Asi už v 4. riadku som sa stratil :D
  2. 2
    Johnysheek

    11 ročný chlapec
    ZA (hranicami vsednych dni)

    ... si starsia i ked mladsia.. i ked mlada..
    a hlavne sa oblec usmevom... zivot je prikratky na smutok a ...