Neobvinuj a nebudes obvinovany, tak to nefunguje na tomto svete… Pocity su zmiesne, hlava je prazdna, srdce boli, a oci su plne slz. Pocit zo samoty a starch z osamelosti, pocit beznadeje a starch zo sklamania, pocit sklucenosti a starch zo straty. Chces sa postavit a kracat dalej, chces byt silny ale nemozes nabrat sil, vsetku tvoju silu vycucavaju tvoje obavy. Obavy sa naplnaju, a ty nevies co snimi, snazis sa byt silny, snazis sa preskocit tu roklinu, lenze tvoje obavy a starch ta stahuje cim dal nizsie a hlbsie pod tmavu zem. Citis sa pradny, neveris uz v osud, neveris uz v stastie, prazdnota ta naplna ako nebo ternota ked prichadza noc. Uprostred noci zastavil sa svet a ty mas starch ze uz nikdy slno neuvidis, bojis sa uz nikdy neucitis teple ranne paprsky slnka. Prazdnota je taka silna ze tvoja hlava tvoje telo sa citi prazdne, jedine co prudi v tvojej schranke su obavy, preco? ? ?
Preco vsetko musi takto koncit, pytam sa samej seba? Preco nemozem byt proste iba stastna? ? Preco niekto ma musi obvinit z niecoho co som neurobila? ? Preco to musi tak byt? ? Kto mi da odpoved? ? ? Ked som si konecne priznala ze k niemu nieco zacinam pocitovat, ked som sa rozhodla ze moje poranene srdiecko nakoniec otvorim, a zrucam tu mur okolo neho, pride toto? ? Preco? Preco? Preco? Preco? ?
Neviem nato najst odpoved, dlhy cassom sa branila pocitom, dlhy cas som si nechcela ho pustit k telu, a prave ked sa odhodlam, stane sa toto? ? ? Uz to nebude to iste, hlavne u mna, nebude to to. Chcem byt konene stastna, chcem a velmi, chcem byt stastna, rano sa zobudzat a byt stastna to je vsetko co chcem, nic viac nechcem….naozaj nic viac…Chcem vediet, ze mu na mne zalezi, chcem vediet ze ma ma rad, ze veri mne a nie jeho kamaratom, chcem to vediet. Chcem aby ma chytil za ruku a povedal mi, ze by somnou isiel na koniec sveta, ze by pre mna urobil vsetko na svete. Nechcem drahe vecere, nechcem darceky, nechcem materialno, ja chcem to psychicno! !
Chcem toho od toho zivota az ak vela? Aby mi veril? Vsetko sa mi zacalo rucat v momente ked som opat zacala verity v lepsiu buducnost. Domcek z karat sa rozpadol a ja som ostala uprostred.

 Vyznanie
Komentuj
 fotka
small_angel  21. 6. 2009 09:42
Domcek sa zrutil,lebo nemal pevne zaklady. Kym sama v sebe neprijdes nato ako maju vyzerat budu sa aj dalsie domceky rucat a cim dalej to bude boliet viac.
 fotka
vreskot000  21. 6. 2009 10:04
caves reagujem...

píšeš. Prečo nemožem byť iba šťastná?

No dosť naivná otázka... Čo si čakala, že si ťa vezme? ale vo všeobecnosti, ten kto miluje a cíti opravdivo čistú lásku, dokáže prijať aj svoju neskoršiu bolesť a prázdnotu. Pretože láska nie je len o šťastí, je to o tvrdej drine, nič nemáš na tácke prestreté... prečítaj si moje blogy uvidíš, máme pdobne pocity,apropo, to nie je o pocotoch a citoch, ale o opravdivej emocinálnej vyspelosti lenže ja som pochopil už teraz naštastie, že to bola veľká skúška, v ktorej som obstál, ber to aj ty ako skúšku života. neupni sa príliš sa niekoho, kto ťa možno nie je hoden, pretože on si možno nezaslúži tvoje slzy.napísala si ale pekný blog. Prajem to veľa šťastia

Lukáš
Napíš svoj komentár