Dnes som bol na prechádzke s mojím fake vlčiakom, krásnou sukou Dorou. Chúďa, roky starého panenstva a snáď aj ďalšie neblahé faktory na nej zanechali stopy. Nevládze už toľko, čo kedysi, je pomalšia a často chodí trochu neelegantne. Napriek tomu je to fešanda.
Pristúpim teraz k samotnej téme blogu. Ako model veľkého psa si vezmem doru, hoci veci, ktoré budem opisovať, sú vlastné mnohým psom. Veľkým a stredne veľkým psom. Nevadia mi ratlíky a yorkshirske teriéry a podobne psíčatá, ktoré treba obliecť, keď s nimi idete v zime na prechádzku. Však sú to pekné zvieratká. Ale oproti Dore - hoci majú iste plno výhod, im dosť vecí chýba. Dore môže schopnosť pracovať s výrazom tváre závidieť aj Jim Carrey. Zaspatá, pokojná, apatická, veselá, zvedavá, zadivená, vzrušená, nasratá, rozzúrená, v strehu, v stredu, taká je Dora.
Dora vie vzbudiť v jej pozorovateľovi širokú škálu pocitov. Rozkoš z toho, aká je podarená, radosť z vychutnávania jej krásy, ale vie vzbudiť aj rešpekt. Keď sa nasere, pekne to ukáže. Keď zavrčí, má to gule, keď vyjdem na dvor a zbadám ju dojedať akéhosi farebného vtáka - pravdaže aj s perím - tak viem, že Dora je proste hustá.
Áno, aj malý pes sa vie nasrať. Aj malý pes vie vrčať, aj malý pes vie byť v strehu. Ale pri tom všetkom pôsobi milo, smiešne. Je podarený. Preto mi malé psy pripadajú bližšie škrečkom ako psom.
Veľký pes má gule. Dora je samica veľkého psa. Ale aj tak má väčšie gule ako samci malých psov.
Blog
Komentuj
7 komentov k blogu
1
nicmanenapada
25. 3.marca 2011 23:22
Kukaj tú mačku na avatare, tá loví bažantov. To je pes s poriadnými guliskami!!!!
2
Napíš svoj komentár