Perfect.

Heh. Ani neviem kde začať... Niežeby sa toho toľko dialo v mojom živote, len skôr mám bordel v hlave a neviem ktorú z mnohých myšlienok by som chcela dnes vyjadriť, resp. asi všetky, len ktorou začať?

Je mi lepšie...už pred Vianocami som sa začala cítiť lepšie... neviem presne čím to bolo, možno pomohlo to, že boli Vianoce, alebo, že som mala stále čo robiť (piecť) v každom prípade je mi veľmi dobre posledný mesiac a pol. Za iných okolností, by som už po druhom týždni oslavovala moju unormálnenosť písaním oslavného blogu ako mi je dobre, ako som zdravá ako neviem čo. No dnes už som iná. Uvedomila som si, že nie som unormálnená, ani zdravá. Možno zdravá nikdy nebudem, normálna som ani nikdy nebola (huehuehue) ale jednoducho som na tom teraz dobre.

To ale neznamená, že takto dobre bude stále. Ani to neznamená, že za ten mesiac a pol sa nič zlé neudialo. Skôr som si uvedomila, že áno, raz som hore, áno, raz som dole. Ani jedno však neznamená, že to treba nejako riešiť. Ak mi je dobre, netreba to teraz oslavovať a v kútiku mysle sa stále obzerať a sledovať, čakať kedy zase drbnem dole a naopak, ak som dole, netreba sa v tom utvrdzovať, podporovať a tváriť sa akoby nastal koniec sveta.

Akože hej, všetci sme raz dole, raz hore. Ja mám tú smolu, že mám chorobu, ktorá je typická tým, že tie zmeny nezvládam. Neviem ich spracovať, neviem čo s nimi a zvyčajne to všetko ženiem do extrémov hodných červenej knižnice. Dramatickosť, patetickosť, klišé, toť moji spoločníci.

Už ale niekoľko týždňov chodím psychologičke a aj keď to je úplne iný typ psychologičky, aký som zažívala posledných 6 rokov, veľmi mi pomáha.

Pomáha mi nájsť tzv. Zlatú strednú cestu. Pomáha mi netýrať sa za zlé dni, netrápiť sa ak vybuchnem hnevom. Hnev je kamoš. Lebo ak potláčame hnev, prichádza úzkosť a tá kamoška nie je. Takisto ma drží pri zemi počas mojich dobrých dní. Ale nedovoľuje mi desiť sa toho, čo príde po nich. Jednoducho ma učí pozerať sa na svet 50timi odtieňmi šedej a nie len čierno-bielo.

Hah teraz zniem ako taký vševedko, ale ak ma čítate dlhšie, viete, že bojujem s touto chorobou už strašne dlho. Čiže sorry, ale niečo o tom viem.

Tento rok som si povedala, že tento rok si dám pauzu a skúsim nájsť seba. Ale je to trochu ťažšie ako sa zdá, lebo predstavte si, ľudia (ako moja mama) vás nenechajú na pokoji. Ženú vás dopredu. Ale za čím?

Uvedomila som si, že väčšina ľudí, ako napr. moji rodičia a iní „dospelí“ v mojom okolí chodia do práce, ktorá ich nebaví, aby zarobili peniaze, ktoré investujú do toho aby jedného dňa mali pohodlný dôchodok.

Prepáčte, ale W...T...F...?

Ja mám momentálne prácu, ktorá ma svojím spôsobom baví, upokojuje ma, vyhovuje mi. Nie je to nič svetoborné, ale mám dobrý plat, môžem robiť skoro stále z domu, čiže nikto nemusí vidieť moje zlé dni, nenosím si prácu domov, čiže som v práci od 9tej do 5tej, potom zaklapnem comp a skončila som. Nemusím sa trápiť, nie som neustále na telefóne, jednoducho pohoda. Zároveň mám, keďže žijem sama a bez hypotéky vo vlastnom byte, dostatok peňazí na pohodlný život. Ale netúžim si odložiť každú korunu naviac aby som mala pohodlný dôchodok, hnať sa za vyššie postavenou prácou, aby som viac zarobila, len aby neviem čo. Chodím na dovolenky, ak sa mi chce. Ak sa mi chce kúpim si tú knihu, krém, tričko, atď. Svoj voľný čas využívam tak ako ja chcem.

Snažím sa vysvetliť mojej mame, že tento rok chcem stráviť takto nejak. Robiť to čo chcem, tu a teraz a nemyslieť na to, čo bude potom, lebo (a to nie len v mojom ale aj v inom prípade) žiadne potom nemusí byť. Nemienim zahodiť túto pohodlnú prácu len preto, lebo „mám naviac“. Nemienim sa obmedzovať len preto, že sa to tak má. Veď všetci to tak robia. Áno, chodia do práce, ktorú nenávidia, ktorá im berie všetok čas, len aby si kúpili veci, ktoré reálne nepotrebujú za peniaze, ktoré si neužijú a snažia sa zapôsobiť na iných, rovnako nespokojných ľudí, ku ktorým ani nemajú vzťah.

Neviem či sa vyjadrujem správne. Jednoducho netúžim byť súčasťou tohto kolobehu. Netúžim robiť veci tak, ako sa majú robiť, lebo niekto povedal. Chcem robiť to, čo chcem JA! Ak chcem v ten večer zostať doma, čítať knihu či vyšívať, tak budem. Ak chcem ísť do mesta na party, pôjdem. Ak sa chcem radšej porozprávať so staršími ľuďmi, ako s rovesníkmi, tak sa budem.

Jednoducho tento rok robím veci, ktoré chcem robiť a nie veci, ktoré by som mala robiť.

Som zvedavá.

Zatiaľ sa vždy cítim previnilo, keď zdvihnem knihu, alebo si sadnem k výšivke alebo čo. Veď mamka by povedala, že by som ten čas mohla využiť na cvičenie, upratovanie, žehlenie, pranie, či inak verejne prospešnú činnosť.

To je to. Verejne. Mňa už verejnosť nezaujíma. Je mi jedno, čo si o mne myslia ľudia. Som nudná? Nech. Som tučná? Nech. Ak schudnem, tak pre seba. Ak budem zábavná, tak chcem zabávať seba a nie iných.

Dlho mi trvalo uvedomiť si, že toto je môj život. Len môj. A nemusím ho prežiť podriaďovaním sa iným.

Čo som týmto dlhým blábolom chcela povedať?

„Perfect is freedom. Freedom to feel however you wanna feel and do what ever you want do, as long as you are being good to people.“

Zdieľaj článok na facebooku
183 odoberateľov
Purenarcissism

DG: Porucha osobnosti s hraničnými rysmi F 60,3 pri prijatí dekompenzovaná do psychotického obrazu.

Komenty k článku