V mojom živote bolo dosť zlého, dosť škaredého, dosť vyhrážok smrti, dosť strachu o blízkych, dosť boja o život, dosť všetkého, čo sa nezávidí. A je to preč. Verím, že už navždy, že mi nikto nebude dokazovať, že život nie je prechádzka po ružovej záhrade. Ja to tak chcem, a tak to aj bude. Počas zlých časov som sa naučila vnímať pozitívne veci ako niečo zázračné. Každá blbá maličkosť v podobe aj malého kvietka ma vedela potešiť natoľko, že som mala dobrú náladu pol dňa. Naučila som sa, že umelý úsmev časom vyčarí ozajstný. A ak nie ten môj, môže vyčariť úsmev na tvári niekoho iného.
Raz som išla v autobuse a bola tam armáda malých detí. Asi škola, alebo tábor? Je to jedno, sedeli tam ako zmoknuté sliepky, zachmúrené malé deti. Deti, čo sa majú smiať, veselo chichotať, vyvádzať a mať radosť zo všetkého. Usmiala som sa na jedno také dieťa. Najprv jej skoro očká vypadli z jamiek, prečo sa na ňu vyškiera cudzí človek, ale potom sa na mňa usmiala späť. Povzbudilo ma to, a usmiala som na ňu ešte viac. Opäť to opätovala v rovnakej intenzite až sa začala smiať a čuduj sa svete, zrazu bola celá tá trieda plná rehotajúcich sa detí. Možno sa mi vysmievala no a?
Toto chcem zažívať. Nie závisť, a intrigy. Hlúpe ohováranie. Ľudia sú hlúpi, že si kazia dni somarinami. Fungujem v spoločnosti viacrých mladých ľudí a medzi niekoľkými je jeden chlapec, čo všetko kazí. Svojimi idiotskými poznámkami, snahami ničiť dobré vzťahy, ohováraním, klamstvami. Je mi z neho zle. Má 25 rokov čo je už dosť, na to, aby mal aspoň zárodok mozgu a aj tak nechápe, že klamstvo sa vždy vyjaví. A ja zatínam jazyk, aby som neprezradila čo na neho viem. Len aby som mu nespôsobila totálnu hanbu, hoci si ju zaslúži. Prečo? Lebo som divná a dávam šance aj ľuďom, ktorí mi už ublížili. Pomôže to? Neviem. Jemu možno ani nie, ale mne áno. Lebo viem, že som nezatratila človeka, ktorého drvivá väčšina ľudí nenávidí, a krásne hrajú opak. Smejú sa mu za chrbtom. Je to hlúpe. Ľudia sú hlúpi.
V mojom živote sa všetko odohráva zatiaľ dobre. Okrem neho. Trápi ma, ale nepriznám to. Nesmiem. Kvôli sebe. Vlastne by sa ma nemal ani týkať. Mám priateľa, s ktorým som už roky šťastná a uvažujeme o spoločnom bývaní. Už riešime veci, o akých som niekedy ani nesnívala. Bývanie. Zásnuby. Svadba. Mená detí. Počet detí. Budúcnosť dospelých ľudí. A ja som šťastná, lebo sa mi tá budúcnosť veľmi páči. Sú ľudia, ktorí ohŕňajú nosy a vykrikujú, aké je to nesprávne. Ale poznajú nás? Nie. Navonok možno. Vnútro človeka nie je jednoduché spoznať. Vadia mi ľudia, čo sa hrajú na vševedúcich.
Som zmätená, a šťastná. Hnevám sa na ľudí, ktorí sú hlúpi, a teším sa z tých, ktorí chápu čaro života.
Asi píšem mätúco, ale tak mi presne je Musela som sa vyrozprávať niekomu, kto to neprekrúti na blúd. Tak, možno o rok opäť
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
motorbreath
19. 8.augusta 2010 20:14
Ako som tak cital tento clanok. Slecna?? Nezijete v dobe hippies? S niektorymi nazormi plne suhlasim. Tiez ma seru ludia, tiez vidim plno intrig ohovaraciek, pretvarky a zla. Ja ale riesenie tohto problemu nevidim, ludia su neuprimni a nechcu sa zmenit. Ja vsak vidim jedine riesenie a to vonkoncom nie je usmiat sa na niekoho, aj ked sam sa snazim o to povzbudit niekoho, skriesit mu naladu... avsak ked vidim ze za dobrotu na zobrotu, stracam chut a zacinam mysliet ze ludia si to nezasluzia bohuzial.... je to tak
Napíš svoj komentár