Keď zomrie starý človek, je to mrazivé, ale súčasť života, keď zomrie dospelý, je to zamysleniahodné, keď zomrie dieťa, je to maximálne nepochopiteľné, a keď zomrie domáci miláčik, trhá to srdce.
Nikdy som ho nemala rada tak, ako niektorí milujú svoje zvieratká, že jedia so spoločného taniera, pretože bol vždy veľký, zlý, smrdel, ničil mi veci, ale aj tak to bol jeden úžasný macík, ktorý mal žiť aspoň dovtedy, kým moja malá sestra nepôjde do dôchodku. LEBO, aby si vedel, ty, čo si to urobil, to bol JEJ PES!
To nestačí, že sa do nej nasťahovala dementná choroba, ktorej diagnóza zaberie tri a pol riadka (bez zrnka srandy). To nestačí, že ju po desných ťahačkách po nemocnici, rozpárali a vybrali z nej neskutočne veľký kus odporného nádoru? Ó, aká vďaka, že malému decku nebola priradená ešte aj charakteristika tej veci – zhubné.
Tak nás to potešilo, tak sme si vydýchli, ešte aj tie pridrbané operácie vyšli dobre, začala pomaly ožívať, vrátilo sa jej kus detskosti (kto by nezostarol, keby vám bieloodetí pakovia hovorili o smrti?), začala sa opäť usmievať, už nebola priesvitná ako duch....a potom...
Potom si nám vzal Cyrila. To bol náš psisko. Vlastne ešte takmer šteňa, veď mal vôbec rok??? Keď ochorela Veronička, prestal jesť, bol smutný, vychudnutý, nehravý, proste chorý spolu s paničkou. Ale keď sa z nemocnice vrátila, apetít sa mu vrátil trojnásobne. Bolo milé sledovať, ako leží na posteli, väčší ako ona, vedľa nej, a pri oboch tiekla infúzia. Bolo ešte milšie vidieť, ako s ním vládze chodiť na prechádzky. Aj keď iba pol ulice a späť, ale šli. Spolu. On ju takmer podopieral.
A dnes, zrazu nájdeme malátneho psa, oveľa ťažšieho, keď ho bolo treba bezvládneho rýchlo naložiť do auta, dychčal, oči smutné, labky ochabnuté. A veterinár? „Je mi ľúto..“, a toto Veronike nepovieme. Skolabovali mu ľadviny. Dostal už iba injekciu, ktorá jeho trápenie ukončila.
Malej tvrdíme, že je v nemocnici, ako bola ona. Že sa o neho stará ujo doktor, ktorý ho určite zachráni. Nemôžeme jej teraz len tak oznámiť, že jej najväčší kamarát je preč. Navždy.
Čo by som dala za to, aby sa vrátil späť...
Denník
Komentuj
Komenty k blogu
1
srdce1357
23. 9.sept. 2008 17:19
smutné
4
mrzi ma to. len lutost nepomaha. treba aj cez tieto rany zivota zit dalej a snazit sa aby bolo vsetko aspon o trsku lepsie. musi to prebolet. a bude doobre. ver tomu, drzim palec
Napíš svoj komentár