it's a wonderful life

Posledné štyri mesiace ubehli skutočne ako voda. Akoby to bolo len predvčerom, čo sme na silvestrovskej chate prikladali drevo do pece, jedli chilli con carne, popíjali borovičku a lúčili sa so starým rokom. Mám pocit ako keby som po Novom roku trikrát žmurkla a zrazu je tu koniec apríla. Ten čas fakt neskutočne letí, keď človek poriadne nevie, kde mu hlava stojí.

Zvládla som svoj posledný semester na VŠ. Dokonca na samé Ačka, čo sa mi za celých 5 rokov nepodarilo ani raz. Zvládla som napísať 72 stranovú diplomovku. A to si ešte pamätám, ako som cez vianočné sviatky po napísaní desiatich strán v maximálnom zúfalstve nariekala nad tým, ako to určite nedám a nestihnem. A voilaaa, dokázala som to, dokonca s týždňovým predstihom. Ďakujem bohu za svoju usilovnosť, schopnosť NEprokrastinovať a naozaj poctivo a bezodkladne si plniť všetky povinnosti. Bez toho by bolo celé moje štúdium vrátanie písania diplomovky jeden veľký boj.

O mesiac o takomto čase budem mať polovicu štátnic (snáď úspešne) za sebou. Prihlásila som sa na štátnicu zo slovenského jazyka a literatúry presne v deň svojich narodenín, takže ak sa mi to podarí zvládnuť, budem mať rovno dvojitý dôvod skončiť 22.mája večer pod stolom. Ok, až tak nie, bude sa mi treba učiť ešte na angličtinu. Pod stolom skončím až 4.júna, keď si konečne po piatich rokoch úsilia budem môcť pred meno napísať tie tri čarovné písmenká.

V predošlom blogu som spomínala, ako sa mojej škole vďaka nanútenej praxi podarilo kompletne mi znechutiť tlmočenie. Ale ako sa hovorí, žiadna kaša sa neje taká horúca, ako sa navarí. Všetko zlé je na niečo dobré. Čo ťa nezabije, to ťa posilní. Whatever. Ide o to, že v konečnom dôsledku som naozaj vďačná za to, že práve mňa moja škola dobrovoľne nasilu vybrala ísť tlmočiť Modelovú konferenciu Ekonomickej univerzity na tému kybernetickej bezpečnosti. Nie len, že som zasa o niečo múdrejšia, ešte k tomu som sa naučila aj kopec tlmočníckych tipov a trikov a za tých pár týždňov som toho pretlmočila dokopy viac než za celých 5 rokov na univerzite, čo ale zasa len vypovedá o (ne)kvalite slovenského školstva a môjho odboru. Summa summarum však vnímam túto skúsenosť ako pozitívnu a obohacujúcu; na rozdiel od mojich spolužiakov som mala vysoko intenzívny tlmočnícky tréning a praktické štátnice z tlmočenia dám vďaka tomu bez zbytočných nervov a stresov.

****

Milí a vážení, neuveriteľné sa stalo skutočnosťou. To dvojciferné číselko na váhe mi ukazuje hodnotu, ktorú ukazovalo naposledy snáď v časoch, keď som bola ešte na gympli. Nie som z tých šťastných, ktorí dostali dokonalú genetickú výbavu a perfektný metabolizmus do vienka, chcelo to preto mojej strany poriadnu dávku úsilia. No nemyslite si, žiadne nezmyselné drastické diétovanie sa nekonalo. Kto má pozná, vie, že jedlo mám rada až príliš nato, aby som sa takto týrala. Nevzdala som sa pizze, burgrov, alkoholu, koláčov, ani mojich obľúbených vanilkových trubičiek z Lidlu. V žiadnom prípade. Kľúčom k môjmu úspechu bolo pochopiť rovnicu príjem<výdaj. V praxi to znamená napríklad dať si k jedlu vodu s citrónom miesto coly či po obede zjesť iba dve kocky horkej čokolády miesto spráskania celej Milky. 

Nesledujem si stravu do poslednej kalórie, nevážim si potraviny na miligram, snažím sa si popri dodržiavaní zdravého stravovania zachovať aj zdravý rozum a nezblázniť sa z toho. Počúvam svoje telo; keď som hladná, najem sa, keď mám chuť na sladké, dám si sladké. Keď sa cez sviatky dva dni po sebe prejem, nerobím z toho tragédiu, lebo viem, že sa kvôli tomu všetka moja doterajšia snaha a progres určite nezrútia. Dodržiavam pravidlo 80/20 a teda prijímam 80% potravín prospešných pre moje telo a 20% tých, ktoré ulahodia mojej duši. To isté pravidlo platí zároveň pre celý koncept zdravého životného štýlu. To, čo robíš 80% času je dôležitejšie než tých zvyšných 20%, keď raz za čas zhrešíš, dáš si na obed mekáč, po obede obrovský kusisko koláča a večer miesto fitka ideš do baru a vypiješ tri poháre vína.

So zdravou stravou ide ruka v ruke aj pohyb. Koncom minulého leta som sa presťahovala do podnájmu v širšom centre BA a po zistení, že mám všetky dôležité miesta „na dosah ruky“ som sa rozhodla, že si nekúpim električenku a budem všade chodiť pešo. Vydržalo mi to dokonca aj v tých najhorších podmienkach, neodradilo ma teplo, dážď, vietor, sneh ani najväčšie mrazy. Teraz, po 8 mesiacoch, to už považujem za úplne prirodzenú súčasť svojho života a už mi ani len nenapadne miesto chôdze uprednostniť električku alebo autobus. Samozrejme, že popri písaní diplomovky boli aj dni, kedy som okrem trasy posteľ-chladnička-stôl neurobila ani krok navyše a vždy ma to veľmi mrzelo. No stále sa snažím si aj v rámci zaneprázdnených dní vyhradiť hodinku-dve a ísť sa prejsť. Okrem toho, že je to perfektný mentálny reset, zistila som, že aj tak neskutočne prirodzená činnosť ako chôdza dokáže človeka posunúť o hodný kusisko k dosiahnutiu svojich cieľov. A tak mám teda od septembra osem kíl dole a cítim sa tak dobre ako už dávno nie. :) 

****

Som neskutočne vďačná za to, akých ľudí mám v živote. A síce som sa za posledné obdobie musela vzdať zopár dlhoročných priateľstiev, prijala som to ako fakt. Prišla som totiž na to, že nie je možné nasilu udržiavať akýkoľvek druh vzťahu, pokiaľ o to druhá strana nejaví najmenší záujem. Aj vďaka týmto skúsenostiam chápem a uvedomujem si, že kvantita nerovná sa kvalita a čím som staršia, tým som vďačnejšia aj za tých pár úžasných ľudí, ktorých skutočne spočítam na prstoch jednej ruky.

V tejto súvislosti mi nedá nespomenúť moje skvelé birdz žienky, a síce @Ausgezeichnet @Sponkabob @Warble a už zabanovanú @Ye6xncvl. Som naozaj šťastná, že som vďaka birdzu dostala možnosť ich spoznať. Vážim si ich trpezlivosť, čas a ochotu počúvať moje drámy, podporu v najhorších časoch, pomoc pri rozhodovaní sa pri najťažších dilemách. Tieto ženy sú mojimi bútľavými vŕbami, priateľmi, s ktorými môžem zdieľať radosti aj starosti, ktorým sa môžem posťažovať na zlý deň, ale tiež pochváliť sa s niečím, čo sa mi podarilo. Sú mojim racionálnejším ja, niekým, kto ma virtuálne prefacká, keď mám zasa chuť urobiť nejakú nepremyslenú hlúposť, niekým, kto mi nastaví zrkadlo a pomôže rozhodnúť sa správne. Ďakujem, že vás mám, slečny, a neviem sa dočkať našej júnovej poštátnicovej oslavy. A bude aj hruška s pivom, aj karaoke, sľubujem!

****

Viete, čo je výhodou toho, že chodím už druhýkrát s tým istým človekom?

Že môžeme všetky naše „poprvé“ zažiť po druhýkrát. A tak sme mali za posledný rok príležitosť znova prežiť prvé rande, prvý bozk, prvé milovanie, prvý výlet, prvú party, prvý konflikt, prvú návštevu u rodičov. A že tie druhé „poprvé“ majú ešte o niečo väčšie a krajšie čaro než tie prvé. A že nás tých „poprvé“ čaká ešte obrovský kopec a už teraz sa na ne všetky neskutočne teším.

Odkedy sme sa v júni dali druhýkrát dokopy, prešli sme znova obrovský kus cesty. Aj ako jednotlivci, aj ako dvojica. Keď si spomeniem na svoje 20 ročné ja, nespoznávam sa. Teraz mám takmer 24 a cítim sa konečne ako uvedomelá a rozumná bytosť, ktorá berie život taký, aký je, z dobrých vecí sa vie radovať a tie zlé zasa s rozvahou riešiť.

Zároveň mám pocit, že som konečne našla ten dlho očakávaný pokoj a rovnováhu aj vo vzťahu. Mám pri sebe človeka, s ktorým sa motivujeme, ľúbime, plánujeme. Za najväčší úspech v porovnaní s minulosťou považujem to, že sa vieme rozprávať. A nie len o tých bežných a príjemných veciach, to nám šlo perfektne už od začiatku, ale práve o tom, o čom sa nehovorí vôbec ľahko. To nám v prvom roku nášho vzťahu tak neskutočne chýbalo. Práve komunikácia bola tým chýbajúcim dielikom v skladačke, tým dôvodom, prečo bol celý náš vzťah postavený na vratkých základoch a tým pádom aj odsúdený na zánik. Vidím aj vo vzťahoch naokolo, akí sú ľudia v tomto zbabelí a pohodlní. Vždy je predsa jednoduchšie problémy v sebe dusiť, zamiesť ich pod koberec a tváriť sa že neexistujú. Je mi to jasné, tiež som to zvykla „riešiť“ takto. To, že komunikácia a úprimnosť je niečo, na čom vzťah stojí a padá, som pochopila až teraz.

*Robíme krtkovu tortu. Nedarí sa mi vyšľahať krém, chýba mi totiž stužovač do šľahačky. Rišo na mňa pozrie a spýta sa:

„Fixneme to, však?“

„Fixneme. Tak ako všetko.“, odpovedám a dám mu pusu.*

Aj nám trvalo rok a pol plus jeden rozchod, aby sme si konečne uvedomili, aké je dôležité vedieť sa konfliktom postaviť čelom, hodiť svoje ego, hanbu a rozpaky za hlavu a byť k sebe úprimný. Boh vie, že to nie je vôbec jednoduché, no po každom jednom zažehnanom probléme sa cítim tak neuveriteľne ľahko, po každom jednom vyriešenom konflikte mám pocit, že ho ľúbim ešte o niečo viac, lebo viem, že s ním nie je nič nemožné a že čokoľvek nás v živote postretne, spolu to zvládneme, lebo chceme. Obaja. A tá krtkova torta sa nám nakoniec tiež vydarila :)

Teším sa, že už o pár mesiacov budem robiť skutočne to, čo ma baví, to, čomu som venovala 5 rokov svojho úsilia na univerzite. Že budeme s drahým prekladatelia-parťáci, budeme si navzájom opravovať gramatické a štylistické chyby, korigovať preklady, krútiť hlavami nad neschopnosťou niektorých ľudí rozlišovať nominatív singuláru a plurálu prídavných mien mužského rodu, či nad otrasnosťou slovenského dabingu. Budeme si navzájom konkurenciou, no bude to zdravá konkurencia s cieľom navzájom sa povzbudzovať a posúvať vpred, nie žiarliť a závidieť.

Budeme sa spolu učiť španielčinu. A ja sa konečne, po 24 rokoch, naučím hrať na klavíri. Cez leto budeme chodiť na Pohodu a v zime zasa niekam do tepla. Do Thajska. Na Hawai. Na Maledivy. Kdekoľvek.

Teším sa, že do roka k nám pribudne jeden ďalší člen. Na deti máme síce ešte času dosť, radosť nám bude zatiaľ robiť len malé nemé chlpaté klbko s veľkými ušami a krátkymi labkami. Bude sa volať Aladár a už teraz ho ľúbime, a to ešte ani neexistuje :D Každopádne už presne viem, ako sa cítia ženy, ktorým tikajú biologické hodiny – mne tikajú presne tak isto, akurát, že netúžim po bábätku, ale po pesovi :)

Teším sa, že už o pár mesiacov budeme s Rišom opäť bývať spolu. V dvojizbovom byte, niekde v Petržalke, blízko Draždiaku, aby sme v horúcich letných dňoch mohli hocikedy schmatnúť deky, opaľovací krém a vybehnúť sa okúpať. Že sa budem znova každý deň zobúdzať vedľa neho. Že si ráno nastavím budík o päť minút skôr, len aby som sa k nemu mohla ešte na chvíľu pritúliť, kým vstanem a urobím nám kávu. A že to tak bude už natrvalo.

Mám taký sen. Že budem mať vždy okolo seba takých skvelých ľudí ako mám teraz. Že sa budem vedieť stále tešiť z maličkostí a zároveň ísť za svojimi snami a dosiahnuť všetko, čo si zaumienim. Že hoci život nebude vždy iba prechádzka ružovou záhradou, budem si v ňom vedieť stále nájsť niečo, čo mi bude robiť radosť, niečo, čo mi bude dávať dôvod každé ráno vstať, niečo pri čom si budem môcť povedať: „život je krásny!“ ^^

Zdieľaj článok na facebooku
32 odoberateľov

Komenty k článku

  1. 1
    Warble

    20 ročné dievča

    ♡ to je krasneee
  2. 2
    Ssnehulienka

    24 ročné dievča
    Dolný Kubín

    uuuuu toto je pekne :) az ma desi ze sa nachadzam tiez pred statnicami ale zdaleka nemam takto upratane :O dobra praca :)
  3. 3
    Antifunebracka

    30 ročný muž
    moderator birdzu

    Aké sú prekladateľské tipy a 3ky? :D