V nich ujasniť si, čo mi nie je jasné.
Možno ešte nemajú moc veľkú váhu,
No pre zdokonalenie vyložím najväčšiu snahu.
Možno nie sú skvelé, ako diela od Hviezdoslava,
Ale ja sa vypracujem a potom tiež ma čaká sláva.
A možno si len príliš verím,
Že keď riadkom svoje pocity zverím,
Dočkám sa raz zaslúženého uznania,
A nie len v súhlase daňového priznania.
Pýtaš sa, či mám cieľ, a či píšem pre radosť,
Dnes len viem, že ďaleko to dotiahnem a nikdy nepoviem dosť.
Hoc teraz mám za sebou už pár uznaní,
Aj tak budem písať ešte viac svojich životných poznaní.
Síce teraz píšem preto, aby moje myšlienky šťavu mali,
A aby trápeniam a ostatným pocitom trochu umenia dali.
Chcem, aby aj moju zlosť a útrapy
Pocítili tí, ktorých nič netrápi.
Využijem to, že sa občas poddám trápeniu,
Vtedy na papier napíšem toho verziu skrátenú.
Alebo keď mám v sebe lásky mnoho,
Nebudem to len vravieť v krátkych vetách stroho.
Ale napíšem príbeh o mojom zaľúbení,
A môj blog stane sa viac obľúbeným.
Miesto ľutovania a plaču,
Písmenká do riadkov skáču.
Z klávesnice, pera, či ceruzky,
Na tom nezáleží, môj zoznam vôbec nie je úzky.
Niekedy mám však pocit, že aj tak nedosiahnem nič,
Že moje básne nie sú nič viac, iba jeden veľký gíč.
Cítim sa ako nepochopený umelec,
Že mám iný názor, je len moja vec.
Som pre ostatných len nula, čo vyjadriť sa nemôže,
Ani môj krik, či hnev mi tu nepomôže.
Som len nazvyš a odvrhnutá,
Miesto uznania vždy zavrhnutá.
Pochopene hľadám u tých, ktorých tiež nechápe nik,
Tých, pri ktorých mám zaslúžený, pred krutosťou únik.
Aj keď už viem,
že ostatných vôbec nepotrebujem,
Lebo pri postupe ďalej,
Ja mám predsa väčšiu nádej.
Dosiahnem toho viac, jak vy a oni,
Lebo po tom všetko ma už nič nezlomí.
Možno s odretými kolenami,
Poviem vám to medzi nami,
Len po svojich stúpam vpred,
Mňa nezničí tých vašich pár povyšeneckých viet.
Je vo mne viac, ako si myslíš,
Že som len nič, tak to sa mýliš.
Pomaly naberám sily na postup ďalej,
Aj keď na začiatku mala som len malú nádej
Nemôžem sa síce teraz chváliť,
Lebo prestane sa mi ihneď dariť,
Ale aj tak viem, že som výnimočná
A moja tvorba bola a aj bude jedinečná
Aj keď dnes mnou iba pohŕdate,
Verím, že kus uznania mi raz dáte.
Nemusím sa tváriť, že je vo mne málo,
Keď viem, že do vena mi toho veľa dalo
Načo samú seba podceňovať,
Keď moje zlyhania vy lepšie viete najavo dávať.
Načo si hovoriť, že nič nedokážem,
Keď viem, že zmeniť život k lepšiemu si môžem
Načo pred vami samú seba klamať mám,
keď svoje kvality aj tak si priznávam.
Načo to všetko, keď viem, čo vo mne je,
Keď myslím na to, že viem viac, cítim sa príjemne.
Že som narcis, kľudne si o mne hovor teraz,
Ale že mala som pravdu, zistil si už neraz.
Ja teraz končím tento môj prejav,
A ty aspoň štipku uznania mi, prosím, prejav.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
javor02
26. 5.mája 2011 09:51
len píš ďalej
Napíš svoj komentár