Ďalšia automatika... A tadá je z toho neveršovaná poézia :)

Pred sebou mám kresby života. Pozerajúc na ne mi hrá istá známa nôta, stále jasnejšia medzi toľkým šumom. Začínam chápať. Prestávam tápať a čo je hlavné, už nechcem skapať. Svety sa spájajú v jeden, stále konkrétnejší vo svojej abstraktnosti. Postupne sa rozpamätávam na stratené cnosti, mocnosti, ktoré sú nad nami a my ich nevidíme, opľúvame, poprípade unavujeme. K trápeniu stačí jeden. K šťastiu sú potrební dvaja. Na tomto svete je to tak. Inde možno nie, no "inde" ma teraz netrápi. Hlavný je princíp, obráťte listy. Teraz som si istý. Hmlisto ladené dni sú tu stále. Nikdy neodídu, len stačí cez tú hmlu vidieť. Nauč sa a čo chceš príde!

 Blog

1 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu