Začnem zdvorilo, rada sa tvárim aká veľká dáma som, hlavne keď ležím s teplákovým vemenom medzi nohami, s pop cornom v zuboch a s rozmazanou špirálou.
Občas mám také úlety, prídem domov zo strašne super párty, zavolám Ti a žerieme spolu do polnoci nutelu s chipsami a smejeme sa na trápnom akčnom filme. Strie na mojom zadku si poznal lepšie než ja, nehanbila som sa za svoj krochkavý smiech a sliny, ktoré nám v zápale smiechu zmiešaným s lahodnými slovami vytiekli. Nepočítala som, koľko krát som Ti oslzila fialové tričko s labuťami.
Neboli sme spolu často. Vlastne sme spolu strávili dosť málo času, ale o to viac sme si boli cenní. Prespávali sme u seba, tlačili sa na posteli a zaspávali s nohami v ústach.
Často Ti vytekala kola z nosa a potom si roky vymýšľal rýmy na nos, kos, Ros, mos, fos a písal ich na reciklovateľný papier od tvojej babičky.
Učil si ma ďakovať a byť vďačná za každý nádych, žil si naplno, užíval si si. A užil si si aj svoju smrť.
Občas uvažujem, prečo sa ja zrovna bavím s chorými ľuďmi, prečo mám také šťastie, že všade okolo mňa poletujú len nevyliečiteľne chorí chlapi a ženy.
Ale teraz už nevládzem.
Dal si mi veľa. Ďakujem!
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár