Odišla, pretože mu nechcela spôsobiť bolesť. Bála sa, že by zabila aj jeho. Tak ako vtedy Martina.
Nechcela to, naozaj nie. Len sa to stalo.
Boli tri hodiny ráno, keď sa hlas v jej hlave opäť ozval. Hovoril jej strašné veci, ovládal jej myseľ. Nenechal ju ani nadýchnuť sa.
Bola v nejakej hypnóze či v inej dimenzii? Nevedela. Ten hlas jej našepkával, aby ho zabila. Aby schytila ten najväčší a najostrejší kuchynský nôž a dobodala ho. Nevedela čo robí.
Ráno sa prebudila a zistila, že leží v kuchyni. Na noc sa rozpamätať nevedela. Jednoducho nie. Ako prešla cez chodbičku do kúpeľne uvidela sa v zrkadle. Jej nočná košeľa bola celá od krvi. Zvreskla a utekala za Martinom do spálne, že ho zobudí. Čo tam uviedla, nebolo pre jej žalúdok.
Rýchlo sa obliekla a utiekla. Vedela, že to spravila ona. Vedela to.
Bála sa, že sa na to príde, že ju budú hľadať policajti. Nestalo sa tak.
Po rokoch si dala svoj život ako tak do poriadku. Hlas sa odvtedy nezopakoval. Dodnes. Práve teraz, keď sa jej už konečne podarilo nájsť priateľa, ktorý bol po jej vôli. Ktorý stál pri nej, stále.
Zobudila sa s tým istým pocitom ako vtedy. Hneď jej to došlo. Nepomáhalo tu už nič, len útek.
Utekala pred sebou. Veď On bol v nej. Nedošlo jej to ešte ani vtedy.
Došlo jej to až po rokoch, že v nej býval sám Lucifer a len jednoducho nechcel aby ju mohol mať aj niekto iný. Bol jediný, ktorý ju chcel vlastniť.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár