Niekedy si človek jednoducho
už nevie so životom rady sám. A tak musí nájsť človeka, ktorý mu
pomôže kráčať ťažkými cestami jeho života a dovedie ho k tej správnej
ceste. A tak to je momentálne i v mojom prípade. Osoba, ktorá je
v súčasnosti môj najväčší, a vlastne jediný životný usmerňovateľ
a oporný kameň si myslí, že by som mala začať písať a deliť sa
o svoje myšlienky s inými. Istým
spôsobom má pravdu. Za tých pár rokov života som si okolo seba vytvorila
bublinu. Táto bublina mi pomáha chrániť ma pred ostatnými. Nevpúšťam do nej hlavne ľudí, ktorí sú najbližšie okolo mňa.
Jednoducho si od iných držím odstup. Tak isto ako do nej nevpúšťam iných,
nevychádzam z nej ani ja. Nejdem za svoje hranice, jednoducho sa držím vo
svojej úzkej komfortnej zóne. A možno písanie je najlepší spôsob, ako zo
seba dostať všetko to, čo sa vo mne nahromadilo a už to vrie. Oddelila som
sa od svojich emócii. Všetko to, čo prežívam v sebe potláčam. Nedávam na
povrch svoju krehkosť a zraniteľnosť. Mnohí si myslia, že riešim úplné
banality, že som silná a všetko zvládam so zdvihnutou hlavou. Opak je však
pravdou. Všetko to, čo prežívam, ukrývam hlboko vnútri svojej duše. Všetko si
nechávam pre seba a v sebe.
Som v období, kedy pre mňa pre mňa znamená veľa to,
akým smerom sa uberá môj život. Akým smerom sa uberám ja. Snažím sa nájsť samú seba. Pre niekoho je možno hlúpe
nevedieť, kým som, ale pre mňa je naozaj ťažké zistiť to. A pritom je
to tak zvláštne, keďže žijem sama so sebou každý deň.
Nedávno som dostala otázku ,,Aké to je žiť svoj život?“ odpovedala som že
ťažké. Naozaj je ťažké nevedieť... nechápať, čo sa s vami deje. A je
ťažké nájsť sa. Zažívať v sebe rôzne emócie a nevedieť aké. Cítiť sa
bezmocne, zviazane a bez východiska, akoby už pocit, ktorý zažívam nemal
nikdy odísť. Posledné dni sa cítim presne takto. Frustrovane, bezradne.
Je pre
mňa dôležité to, čo bude o rok, o 5 rokov, o 10 rokov. Vytváram
si mnoho nových priateľstiev. Potrebujem okolo seba mať tých správnych
ľudí, aj keď som možno v týchto priateľstvách len vzdialeným pozorovateľom
životov iných a svoje najhlbšie problémy von nepúšťam. Naučila som sa žiť
sama pre seba. Vysporiadavať sa so svojimi problémami sama. Jeden s dôvodov je i ten, že sa vo svete
cítim nepochopená. Mnoho krát iná, ako ostatní. Na jednej strane niečím originálna,
ale zároveň komplikovaná. Moje oči vidia svet inak, ako ich vidia oči ostatných.
A práve toto je dôvod, prečo mám veľakrát pocit, že vysloviť niektoré
slová je zbytočné.
Sú dni, kedy sa cítim maximálne frustrovaná. Kedy by som
najradšej vyšla zo svojho tela a prešla do tela niekoho iného. Moja myseľ
je vtedy maximálne preťažená. Neviem si utriediť myšlienky, ktoré v sebe
nesiem, neviem spracovať svoje pocity a emócie. A dnes je tomu práve tak.
Potrebujem dať zo seba všetko von, ale neviem, ako to spraviť. Odohráva sa vo
mne strach, úzkosť, paranoja, deprivácia. Je mi smutno. Potrebujem, aby ku mne
prišiel niekto, kto ma objíme a povie mi, že všetko bude dobré. Že zase
bude všetko v poriadku. Že ja budem v poriadku. Jednoducho tu teraz
potrebujem niekoho, kto ma rozveselí a ubezpečí o tomto všetkom a ja
sa na neho úprimne usmejem a uverím mu. Ale bohužiaľ, nikto taký tu teraz
nie je. Sedím sama vo svojej izbe so svojím počítačom a píšem tieto
riadky, pretože nič iné mi momentálne nepomáha v tom, aby som sa postavila
na nohy. Cítim sa strašne zničene. Uvedomujem si, že si tieto svoje stavy
vytváram sama a veľakrát sú neodôvodnené, ale jednoducho to nezvládam. Neviem sa povzniesť nad istými vecami
a neviem ich riešiť racionálne. Všetko je pre mňa príliš zložité. Je to preto, že sú príliš prežité mnou!? Neviem ani popísať čo sa vo mne odohráva v chvíľach, ako táto. Vtedy
neexistuje žiadny spôsob, ako zo seba dostať tento smútok von, nepomáha mi ani
plač a všetko sa vo mne bije. Ale ja verím, že raz to bude lepšie. Že jedného
dňa raz prekonám samú seba a budem sa na svet pozerať inak a seba vnímať inak.
Toto je kúsok mňa. Len veľmi malý kúsok mojej bubliny,
v ktorej som sa uväznila, a v ktorej sa skrýva veľa
nevypovedaného, ale možno je toto najlepší začiatok. Začiatok uvedomenia si, že
žiť vo vlastnom ohraničenom svete ma môže čoskoro zničiť a zo všetkých
nahromadených vecí začne moja bublina vytekať. Možno tieto riadky zostanú
nepochopené a nikto ani nebude vedieť, čo som nimi chcela povedať, ale
možno sa práve papier stane mojím dôverným poslucháčom, ktorý zachytí moje
trápenia. Neodpovie, neporadí, ale ,,vypočuje ma“.
Blog
Komentuj
6 komentov k blogu
1
surfrock89
26. 11.novembra 2018 22:11
Mne pomohlo z beznadeje ucenie Eckharta Tolleho
2
Toto je veľmi pekné, akoby som to sám písal, ale v inej dimenzií, lebo ja tak pekne neviem písať ... iba vulgárne a s výsmechom ale hej vidím sa v tom neotváraj sa nikomu ani neukazuj slabosť, lebo druhí to radi využijú.
5
@thankyou bratm. otvoriť sa druhému neznamená že ukážeš svoju slabosť. silné osobnosti tú energiu (niečo ako termodyn.zakon) energia sa nestratí len sa premení z jednej formy na druhu. dalej... dokážu zužitkovať vo svoj prospech. pozri. mne napríklad je uplne jedno, čo mi kto čo povie, pokiaľ ma to neživí. pozor dávam v práci, pozor dávam tam, kde to odo mňa niekto vyžaduje. poznáš výrok bez priateľov nežijem? podľa mna totálna kktina. 31 rokov som žil na jednom mieste, vyše roka žijem inde.... a vieš čo je zaujímavé? mne naozaj nikto nechýba....
6
pravdepodobne tento článok si zo seba dala na dúšok, ale tak je dobre, nec hsa ti darí
Napíš svoj komentár