Celý týždeň je na nič...

Všetko sa to začalo v pondelok. Z ničoho nič sa zhoršilo počasie, všade zavládla zima a aby toho nebolo málo, ešte aj pršalo. Neznášam také počasie. Celý rok som sa tešila na jeseň, ale takto som si ju nepredstavovala. Hneď v pondelok som prišla domov s dosť nepríjemnou bolesťou hlavy. Nebrala som to vážne, veď každého občas zabolí hlava. Na druhý deň sme mali nakrúcať kradnutie triednej knihy, tak som sa bála, aby som nebola vážnejšie chorá, aby som sa toho mohla zúčastniť. Večer som šla spinkať s tým, že sa ráno musím zobudiť zdravá, aby to bol pekný deň. Nastal utorok. dlho očakávaný deň D. Všetci sme sa na tento deň tešili. Ešte nikto nevedel ako to celé skončí. Stretli sme sa o 13:00 v Hale Cassosport, pripravovali sme si bar, tak ako sme ho potrebovali mať, dievčatá sa pripravovali a prezliekali. Keď konečne dorazil KAMERAMAN... Celé to, čo sme si niekoľko týždňov dohadovali a pripravovali on zmenil v behom jednej hodiny. Veci, ktoré sme chceli mať dokonalé natočené totálne zbúchal a detaily ako nohy a ruky kameroval niekoľko hodín. Dievčatá v krátkych šatách a sukničkách sedeli v tej neskutočnej zime. Mnohí z nás ho už mali plné zuby. Na konci toho krátkeho filmu sme mali byť všetci mrtví. Pán kameraman, to bral tak detailne, že ľuďom, ktorí ležali na zemi, šľapal po hlavách. Keď sme konečne natočili poslednú scénu, všetci boli nadšení, že to končí. Ešte len vtedy sme si uvedomili, že nemáme spečatenú triednu knihu. Kamerovací proces začínal odznovu. Ten dotyčný kameraman nechápal čo od neho chceme, pritom niečo podobné robil minuloročnej maturitnej triede. Keď sme konečne skončili, všetci sme boli radi, že ideme domov, no už bolo 19:30. Na druhý deň bolo treba ísť do školy. V stredu ráno prišla polka dievčat chorá. Jednou z nich som bola aj ja. Najhoršie na tom bolo, že keď som odchádzala a pozrela sa von oknom, zbadala som, že sneží. Došla som domov, no tentokrát ma už teplota neminula. Bolesti hlavy sa stupňovali a nálada stále viac klesala. Vo štvrtok som sa už na to vykašľala, aby som šla do školy. Namiesto toho som si to nasmerovala k lekárke. Tá mi oznámila nemilú správu. Mám chrípku. Za jedno popoludnie som skončila v posteli s vysokou horúčkou a s čajom v ruke. Dúfam, že tie antibiotiká čo najskôr zaberú, lebo už sa to doma nedá vydržať.
Nikomu to nekážem čítať, len som si to potrebovala niekde napísať.

 Denník

6 0 0 0 2

Komentuj

2 komenty k blogu