Tie dni, keď ráno vstanete, uvaríte si bezkofeínovú kávu, posedíte si na balkóne a namáčate si v káve Zlaté esíčka. A všetok čas ide akosi pomaly. Ručičky hodín sú lenivé. Ani slnku sa nechce. A vy by ste tak prijali opäť ten nočný pokoj. A cigaretu. Ach a tú cigaretu.
Nakoniec som zvyšok kávy vyliala do umývadla. Mala by som si variť dve. Tú s omrvinkami napokon aj tak nevypijem. Je to nechutný bordel v ešte nechutnejšej napodobenine moku, ktorý tak milujem.
Vtesnala som bruško do jarného kabátika, obula som si pohodlné poltopánky. Slečna v predajni bola naozaj milá, že sú pre mňa veľmi vhodné na toto obdobie. A znosím ich aj na jeseň. Aj pred chvíľou si jedna pani chcela také vziať, ale nebolo jej číslo. Poslali im len po jednom kuse. Ale tak to býva. Veselo vás usadia, budú čvirikať o radostnom očakávaní a presviedčať vás, že toto je to pravé čo potrebujete.
Vybrala som sa teda do práce. Už len pár týždňov.
„Ahoj Hannah!“ potešila som sa z prívetivej tváre. Hrdo sa niesla tlačiac pred sebou veľký ružový kočík. „Volala som sem, kedy končíš. Poď, dáme si zmrzlinu.“ Pobozkala ma na líce a mierne ma pri tom objala. Nebolo o čom. Chcela som sa ísť domov znovu striedavo utápať a tešiť. Ale nedala mi na výber.
Sadli sme si na lavičku vo veľkej záhrade zmrzlinárne. Nikdy som tam nebola. Bola prekrásna. Už teraz bolo rozkvitnutých mnoho kvetov, všade boli stromčeky a lavičky. V strede bola mohutná a čistá fontána. Sem budeme chodievať.
„Ako sa máte? Rastiete?“ opýtala som sa s úsmevom. Dcéra Hannah bola prekrásna. Bacuľatá, vždy ružové líčka a jasnozelené oči. „Och, že či. Doktorka si myslí, že mám namiesto mlieka smotanu!“ Rozosmiali sme sa. “A čo vy?“ Hannah sa pýtala opatrne. Neviem, kde sa to v nej vzalo. Musela som vyzerať naozaj zle. „Veľmi dobre, je stále väčší a väčší. A už sa otáča.“
„Fiškus jeden, kam sa ponáhľa?“
Dúfam, že sa ponáhľa za mnou. Asi cíti, ako veľmi ho tu potrebujem. Vydrž, anjelik, ešte chvíľku vydrž.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár