Zľakneš sa vlastného odrazu v zrkadle, ktoré akoby schválne visí priamo oproti tvojej posteli, a trvá pomerne dlho pokiaľ zo seba spravíš opäť človeka. Niekým milovaného, niekým nenávideného.
Hotovo.
Prichádza nový deň... občas od neho očakávaš zázrak, občas ho len... preskočíš, akoby ani nebol.
A opäť... Vstaneš. Vypneš budík. Mechanicky.
Dni ubiehajú a ty starneš. Zaľúbiš sa - odľúbiš sa. Znova sa zaľúbiš...plačeš... kričíš... smiech... hnev... plač... radosť...
A zrazu len... jedného dňa ležíš vo svojej posteli, pozeráš sa na budík, ktorý si kedysi každé ráno vypínala, mechanicky, pohľadom skúmaš zrkadlo, ktorého odraz ťa každé ráno desil a v ten deň ... čakáš na jediný podstatný zázrak...
Chceš to ďalšie ráno vstať. Chceš vypnúť ten zasraný budík. Len tak... mechanicky.
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
1
antifunebracka
15. 12.decembra 2013 00:13
bolo by hrozne, keby bol zivot len toto
Napíš svoj komentár