Bola raz jedna ...
- Kam pôjdeme? –
Obzrel som sa. Na okamih som i zabudol na to kde som.
- Zombová, Zombová 29. – vykoktal som zo seba pričom moja pozornosť stále patrila môjmu autu pred hotelom. Pil som... takže za volant som sadnúť nemohol a tak mi neostávalo nič iné ako taxík.
- Nepoznáme sa odniekiaľ? – opäť ma prerušil ten istý ženský hlas. Auto sa ani nepohlo. Môj zrak spočinul na žene za volantom, brunetka, biele zuby, úzke pery, malé prsia. Nič špeciálne.
Dosky nepreťahujem... Avšak, samozrejme, to som jej nemohol povedať a tak som
namiesto toho pokrčil ramenami.
- Vaša tvár mi nič konkrétne nehovorí, slečna... či pani? – nebol som si istý. Vyzerala dosť mlado.
- Slečna... – odhalila biele zuby. Nebola škaredá, ale nebola môj typ. Preferujem skôr prsnaté blondínky a nie vyschnuté brunetky.
- ... ešte totiž neprišiel ten pravý. –
Otrávene som prekrútil očami... A je to tu. Teraz budem počúvať o nešťastných láskach mladej taxikárky.
- Mohli by ste naštartovať slečna? Skutočne sa ponáhľam. – do mojej reči sa vkradol podráždený tón. Slečna si zrejme pomýlila taxík s diskusným krúžkom.
- Ach, samozrejme, prepáčte. – Netrvalo to dlho a už sa zvuk motora rozľahol po ulici...
- Viete, v tejto dobe nie je ľahké spoznať normálneho chlapa.... – Hneď ako sa do mojích uší dostal pojem normálny chlap, prestal som ju počúvať. Zahĺbil som sa do myšlienok, spomienok a plánov. Opäť sa mi naskytol pohľad na prekrásnu nahú Lýdiu ležiacu na posteli, rozpamätal som sa na jej pevný zadok. Mal som čo robiť aby som svoje hormóny upokojil. Vo chvíli keď sme prechádzali cez výpadovku zapípal mobil. Sms... pevne som dúfal, že odosielateľom nie je Diana.
To nemyslíš vážne, že po tak úžasnej noci ma necháš na hotelovej izbe samú... voňavú, čistú a tak kurevsky vlhkú a nadržanú!!!
Čarovná Lýdia. Pousmial som sa. Smutne. Aj by som tam zostal, aj by som ju takto na ráno krásne pomiloval, ibaže som nemohol. Nebol som celú noc doma a už teraz mám čo vysvetľovať.
- Manželka? – spýtala sa ma dotknutá Doska jedným očkom zízajúc na môj mobil.
- Nie... milenka – na tvári sa mi pohrával spokojný úsmev. Odpovedal som jej milo a úprimne a následne som pobavene sledoval jej reakciu. Zdalo sa mi, že zbledla od prekvapenia, či šoku z toľkej úprimnosti?
- Píše aká je nadržaná a hnevá sa, že som ju pred odchodom nepretiahol. – pokrčil som plecami, suverénne a ľahostajne.
- Ale viete ako to chodí... manželka je manželka... Niet nič nad dobré jedlo, poriadok a vypraté trenky... ani dobrý ranný sex. –
Ani len sa neusmiala. Nemo preskakovala pohľadom z cesty na mňa. Chuderka... Práve stratila poslednú nádej a ilúziu o tzv. normálnom chlapovi. Dokonca mlčala celý zvyšok cesty až pokiaľ nezastala na poloprázdnom parkovisku.
- A sme tu... – zahlásila zatiaľ čo som jej do rúk vkladal pokrčenú 10-eurovku a so slovami – drobné si nechajte- som opustil tú starú rachotinu.
***
- Pokiaľ to nedoješ, neopováž sa odísť od stola!!! – zvýšila som hlas pri pohľade na Richardov nedotknutý obed. Strácala som nervy. Bola som nesmierne unavená, hlava mi šla vybuchnúť a aby to nebolo málo, deti mi skákali po hlave, v kúpeľni ma čakal celý kôš so špinavým prádlom a v kuchyni prázdna chladnička. Nehovoriac o tom, že môj milujúci manžel sa kurvil s nejakou štetkou a stále neprejavil žiadne známky záujmu o svoju rodinu, teda ak som nepočítala sms, v ktorej opäť dokazoval svoje herecké výkony.
- Ocko ma nenúti zjesť vždy všetko! – bránil sa chlapec, mračil sa na mňa a tvrdohlavo odmietal svoj obed.
- Pretože ocko... –
- ... ocko je doma! – prerušil ma Erik s úsmevom na tvári. Tento šťastný a spokojný úsmev ala „ veď sa nič nedeje“ si stihol natrénovať zrejme v zrkadle vo výťahu.
- Erik... ty žiješ! – predstierajúc nesmiernu radosť z toho, že môj manžel je na žive som vyskočila zo stoličky a jemne som ho šťuchla do ramena.
- Zisťujem, či sa mi to len nezdá... – odôvodnila som to nemilé šťuchnutie.
- A to čo som povedala, Richard, stále platí. Ten obed si doješ! –nahnevane so zodvihnutým ukazovákom som sa zamračila na syna tesne predtým ako som opustila kuchyňu. Nemala som chuť na rozhovor, počúvať výhovorky rôzneho druhu ma už skutočne prestalo baviť a pokladala som to za zbytočnosť. Vyčerpane som klesla do kresla a zadívala som sa na malú Sáru. Tak mi pripomínala Erika, tie veľké modré oči, blond vlasy, nos... Nik by nemohol ani na okamih zapochybovať o tom, že je to jeho dcéra. Ako rýchlo to všetko ubehlo. Sára čoskoro oslávi svoje 3 narodeniny...
- Diana, naozaj ma to mrzí ja... – Erik vbehol do izby presne vo chvíli keď moje viečka oťažievali.
- Ty si pila? – Jeho ukazovák pohladil hrdlo prázdnej fľaše od vína. A čo mala robiť? Čakať naňho v posteli?
- Hej, pila... – odpovedala som mu stroho a skromne objímajúc si svoje kolená. Akoby ho zaujímalo, čo robím po nociach.
- Pred deťmi?! – pri jeho ráznom zvýšení hlasu som sa mykla. Samozrejme, lebo opíjanie pred deťmi je mojím zvykom.
- Pila som v noci, nie teraz, deti už spali. – Ten pokoj v mojom hlase by mi mohlo závidieť množstvo žien, avšak tú navretú guľu emócii v mojom vnútri asi žiadna.
- Ako sa má Michal? –
- Michal? Aký Michal? – svojou otázkou som ho zrejme mierne prekvapila a prichytila nepripraveného. Zmätene si sadol vedľa mňa do kresla a do rúk vzal prázdnu fľašu vína...
- No... Michal... tvoj najlepší parťák. –
- Jááááj, Micháááál! – rýchle prebudenie... povzdych a opäť fantázia pracujúca na plno.
- Si predstav... včera sa tak opil, že som ho musel odniesť domov... taxíkom samozrejme. Nerobil nič iné len bľačal za tou .... ako sa to volá? Tá tvoja vlezdoprdelka...-
- Simona... a nie je to moja vlezdoprdelka. Je to moja kolegyňa. –
- Vlezdoprdelka, nevlezdoprdelka... je to jedno. – ľahostajne mávol rukou vyžívajúc sa vo svojich príbehoch. Už dávno som ho prestala počúvať a brať jeho slová vážne. Dokonca aj overovanie jeho slov som už pokladala za trápne a nezmyselné. A tak som len mlčky vstala, vzala Sáru do náručia a nechala som svojho muža, ktorý by si ani nevšimol, že jeho žena odišla nebyť Sáry, ktorá srdcervúco vykrikovala „ocko“ po celom byte... Veď napokon, je krásne opäť vidieť svojho ocka...
- Idem si ľahnúť. Aj so Sárou. – oznámila som s rukou na kľučke. Naozaj som bola unavená a Erik mi svojimi hlúpymi rečami vôbec nepomáhal. Ocenila by som keby radšej vzal do ruky žehličku. Ale toho by som sa sotva dočkala.
- A čo Richard? –
- No čo asi? Si jeho otec, mal by si sa oňho vedieť postarať. Jedno poobede so svojim synom snáď zvládneš! – pomaly, ale isto som strácala trpezlivosť. Sára na mojich rukách sa krvilačne spánku bránila a Richard stále odmietal jesť.
- Odpusť si tie blbé poznámky, Diana! Mojou neprítomnosťou ti zabezpečujem tvoje kraviny čo si mažeš na ksicht!!! Nehovoriac o tvojich drahých vázach a šatách! –
Psy sa bránia útokom... a v tomto prípade to nebolo inak.
- No nehovor! Tie kurvy ti snáď za to aj platia?! – vyštekla som hlasnejšie ako som mala v úmysle. Sára sa rozplakala, Richard šmaril tanier do umývadla s rachotom, ktorý by si zaslúžil uznanie a utiekol do svojej izby.
- Naser si! – hodil na mňa nenávistný a zúrivý pohľad, obrátil sa na päte a s buchotom zatrepol dverami. Tak typické... tak rovnaké... ako vždy. Rezignovane som sa zviezla po stene až k zemi zatiaľ čo Sára mi revala do ucha a občas vykríkla to svoje túžobné „ocko“, čo ma ešte viac vytočilo. Znova som ostala sama s nervami v koncoch ibaže ku prázdnej chladničke, plnému košu špinavého prádla, boľavej hlave a nesmiernej únave pribudlo revajúce decko, nasratý muž a citlivý 5-ročný chlapec. Čo už...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár