Prehrávam si to každý deň, každučký deň. Každý moment, ktorý by to všetko mohol zmeniť avšak nezmenil nič. Nezmenil si nič ty a nezmenila som nič ani ja, aj keď som sa tak veľmi snažila.
Ak si dobre spomínam, boli sme priatelia, tí, ktorí si hovoria všetko, možno aj to čo by sme nemali. Ty si pri mne stál v tých najťažších okamihoch môjho života, predtým... dávno predtým, než som začala stáť ja po tvojom boku. Bol si jediný človek, o ktorom som si myslela, že má pozná ako nik iný, a ja som bola presvedčená, že poznám teba.
Chyba... a za ňou tie ďalšie.
Odcudzili sme sa... tak veľmi. Ty si prestal počúvať mňa, ja som prestala počúvať teba. Jednoducho si si asi povedal, že ty si ma za tie roky ľúbil dosť, teraz je rad na tebe. Avšak takto to v živote nefunguje. A možno, v mojich temných myšlienkach, to bola tvoja pomsta... za tie roky. Chcel si, aby sa karta obrátila, máš to mať...
Nedokázala som sa zmieriť s tým, že už nie si moja opora, pričom som si vôbec neuvedomovala, že ja som tvojou oporou ani nikdy nebola.
Veci, na ktoré som si zvykla a ktoré som na tebe tak veľmi zbožňovala a vážila si ich, jednoducho vymizli a ja som sa stále pýtala, kam?
Úprimne? Nevedela som, čo mám robiť a neviem to doteraz. Bola som smutná, osamelá a všetko, o čom som bola presvedčená sa strácalo, zistila som, že sa vôbec nepoznáme aj napriek rokom, ktoré sme spolu prežili. Nevieš, a možno si ani nechcel vedieť po čom som túžila keď som videla, že znova odchádzaš a vôbec som netušila, kedy sa uráčiš vrátiť domov. To nič... to sa vstrebe.
Hnevám sa... strašne sa hnevám. Na to, že si to všetko odignoroval, že si odignoroval mňa, a že si odišiel len tak, bez boja. Hnevám sa na to, že som ti zjavne stála za tak málo. Hnevám sa na to, že si docielil to, aby som ti prestala veriť a hnevám sa, že dodnes ma kŕmiš iba rečami, ktoré nedokážeš dodržať.
Avšak najviac zo všetkého ma hnevá fakt, že si ma nechal opäť na všetko samú. Zatiaľ čo ty si sa zbabelo skryl do svojho sveta, mňa si nechal v tom našom, spoločnom samú.
Mrzí ma, že aj napriek všetkým naším spoločným konfrontáciám, ktoré boli plné plaču, vysvetľovania, výčitiek, si zjavne nič nepochopil a to som sa snažila vysvetliť ti to všemožne.
Je mi smutno.
Možno z toho, že už z nás neostalo nič, možno z toho, že keď si to všetko uvedomíš bude už neskoro.
Je mi smutno z toho, že si nevážiš nič a aj keď si sám uvedomuješ, že sa chováš ako somár, nerobíš nič aby si všetko napravil. Iba sľubuješ a tváriš sa urazene... a ja fakt neviem prečo.
Chce sa mi z nás plakať, ale nebudem... sľúbila som to samej sebe.
Viem, že sa k tejto mojej spovedi nikdy nedostaneš, pretože ja som ti to už toľkokrát všetko povedala, napísala, vyplakala...že týmto textom by sa nič nezmenilo a ja si už nechcem zbytočne komplikovať život tvojimi odpoveďami, výhovorkami a sľubmi a taktiež nechcem, aby si ma dostal opäť do situácie, kedy v sebe budem mať čo i len malinkú nádej a ty ju opäť šmahom nohy pošliapeš.
Písala som to preto, lebo som sa chcela konečne odprostiť od tých všemožných myšlienok, utriediť si to v hlave a pridať do môjho životného blogu ďalšiu jeho časť, ktorá doň bezpochyby patrí.
Takže ďakujem za pozornosť...
Dobrú noc.
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár