Predstavte si nenávisť tak zničujúcu až máte chuť hodiť sa o zem, plakať, kričať a vrývať svoje nechty pod kožu tak úpenlivo, až si ju do krvi zodriete. Hnev a sklamanie, ktoré vami lomcujú až miestami strácate zem pod nohami a jediné po čom skutočne bezhranične túžite je, čo najskôr ponížiť, ublížiť trebárs i nezainteresovanému okoloidúcemu, či osobe, ktorá je Vášmu srdcu najbližšia. Viete, keď som to pocítila prvý krát, zhrozila som sa s otázkou v očiach: " Čo si to zo mňa urobil?" Sama som si nedokázala odpovedať, čo ma ešte väčšmi rozplakalo... Čo najtichšie, v spoločnosti štyroch stien...

Veď to poznáte... navonok úsmev, ktorým sa snažíte ľudí presvedčiť o tom, že ste v poriadku, že život ide ďalej a že ste silní, len aby ste ustavične nemuseli odpovedať na stále a tie isté otázky. A vy na nich vlastne odpovedať neviete, pretože to čo máte vnútri, to znechutenie, ktore sa Vám ani na statisíci krát nepodarilo zo seba vyvracať, akosi nejde slovami opísať. Mohli by ste to vyjadriť ukrutným revom, mlátením do stola, rozbíjaním tanierov či úpenlivým plačom, ale v tej chvíli, v tom momente si poviete... aký to ma zmysel? Veď oni to aj tak nepochopia. A aj keby áno, na situácii to nič nezmení. A tak sa len usmievate, občas si poplačete, no tú bolesť stále nosíte v sebe ako jedinú spomienku...

A potom? Potom prichádza tá sladká ľahostajnosť, voči každému a všetkým... Konáte veci, ktoré by ste nikdy nedokázali urobiť, hrniete sa vpred bez rozmýšľania a je Vám to tak kurevsky u prdele... Nepremýšľate a necítite... až pokial Vás neobklopia opäť známe štyti steny a vy sa pozriete do zrkadla a máte chuť vyvracať i posledné kúsky svedomia.

A potom možno... ak máte to šťastie ako ja príde on... človek, ktorý Vám vráti stratenú chuť do života... ktorý Vás miluje bezpodmienečne a bezhranične, zlepí Vám rozbitú sebaúctu a vy si to sprvu ani neuvedomujete... Unáša Vás to a v jeden krásny deň... možno prší, možno sneží a možno skutočne svieti slnko... si nedokážete spomenúť na deň kedy ste naposledy srdcervúco plakali, neviete kedy ste naposledy šialene rozbíjali obraz, jedinú spomienku na osobu, ktorá Vám ublížila tak ako nik iný.

A vtedy sa začnete smiať a následne plakať... a ten pocit, že sa dokážete tak voľne nadýchnuť, ten pocit, že všetká ta bolesť a zatrpknutosť vo vás je akosi preč Vám napovie, že predsa len existuje akýsi zmysel... zmysel toho všetkého. A spomienka na obdobie, ktoré ste akoby prežili po tme v uzavretej izbe plačúc do vankúša sa vám zda byť iba trpkou spomienkou na minulosť.

Neskonale, neopísateľne, neuveriteľný pocit slobody a šťastia...
Ďakujem aj keď viem, že si Ťa nezaslúžim...

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár