Kričal: "Poď do mňa!" Tak som šiel, ale až po hodine.

Som rozhorúčený a pomaly stúpam hore.

Po tridsiatich minútach cítim ako sa mením.

Mením formu. 

Cítim, že som všade.

Okolo seba vidím. Čo to je? Ako by som to opísal. Niečo biele. Sivé.

Je tu ešte niekto niekto, alebo niečo. Niečo ma k nemu priťahuje. Na sekundu sa cítim slabší, ale hneď na to, zase to cítim. Tú silu.

Takto to trvá už hodinu, keď asi pár kilometrov pod sebou na ulici Laca Novomeského započujem: „No poď! Poď do mňa! Ja som tu vládca! Ja som tu Zeus, Thor, Donar, Amšír a Perún! Myslíš, že sa z teba poseriem! Naser si!“

Rozhadzoval rukami a stále niečo kričal. Myslím, že tú vetu nedopovedal, lebo už som bol opäť dole a on ležal na zemi.

Jeho mama ma počula o pár sekúnd neskôr, než ma videla.

Neviem čím to je.  

 Blog

0 1 1 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu