Sedím tu, v bielej cele smrti a píšem list na rozlúčku, ktorý mi nariadili napísať, nechápem, asi sa mi chcú vysmievať, je mi to jedno. Ale prečo je to všetko biele... zvláštne, aj sa mi to páči. Lezie mi to už asi na palicu.
14.7. 2324
Včera, v utorok myslím. Slnko pálilo do mojej spálňovej bunky ako posledných niekoľko sto rokov, odkedy sme to celé posrali. Cez deň máme nad päťdesiat a večer pod päťdesiat stupňov celzia, vraj za to mohli nejakí grinpisáci z dvadsiateho storočia, kedysi som sa o tom učil. Dnes je to už jedno, slnko pečie na matku Zem o trochu viac ako predtým, môžeme si za to sami, super. Ako sme to mohli dopustiť, to sú ľudia až takí bezohľadní a nemyslia na nič, len na to, ako niekoho surovo pojebať? Ach, som zhnusený, ale chcel som to napísať, musím to napísať, všetko to musím napísať.
Včera, vstával som skoro ráno o desiatej hodine s nechuťou ísť do práce. Viete, toto som miloval, ako som sa prebúdzal do sveta deň čo deň. Vstal som z postele v obľúbených červených zamatových trenírkach (ešteže ich mám stále na sebe) a posteľ sa mi skryla do podlahy, je to úžasná vec, bude mi to chýbať, ako sa to automaticky skrylo a nič nebolo vidieť. V kuchyni som si objednal kávu, raňajky a šiel sa osprchovať. Robil som to aspoň pätnásť rokov, takto, presne tak isto a v hlave som mal moje zvyčajne nudné myšlienky, no musím ich napísať, prepáčte. Keby som vedel, že to bolo naposledy...
Stále som premýšľal kedy sa už dostanem z tejto spodiny ľudstva, žijeme tu v minimalistických bunkách, ktorých je tu najmenej tisíc na výšku a na šírku, ako je toto možné? Kto to vôbec postavil, takú masu betónu a toho všetkého. Sú tu obrovské masy budov, v ktorých žijú ľudia ako ja, chodia len do práce a na nič sa nepýtajú. Narodil som sa v týchto technických bunkách a aj tu umriem, toto je môj osud, osud každého z nás. Len drž hubu a makaj, a my im to všetko žerieme. Je to smiešne, celá táto spoločnosť je smiešna. Niečo sa za tým musí skrývať, niečo tam musí byť! Prosím aby si to objavil, ja už na to nemám čas.
Radšej som vtedy vypil raňajky s kávou a šiel metrom do práce. Kdesi som čítal, že ľudia, ktorí žili v Európe pred nami, teda myslím pred touto generáciou, používali autá, na tom by nebolo nič čudné, ale mali ich všetci. Chudobní či bohatí, úplne všetci, nie ako dnes, dnes ho majú iba ľudia hore. Vtedy, vtedy si chodili kam chceli a kedy chceli. Musel to byť úžasný pocit- ísť kam chceš, kedy chceš. Kedy vlastne vznikli tieto metrá? Chcú nám týmto len uzatvoriť myseľ, aby sme nemysleli na blbosti typu, že demokracia a sloboda neexistuje? A my súhlasíme so všetkým, čo nám povedia, len aby sme ostali na zadku a robili čo povedia. A my na všetko pritakávame... Súhlasili sme, aby nám voperovali pri narodení čip, ktorý nás monitoruje neustále, dobrovoľne sme súhlasili, vraj pre bezpečnosť, keď chcú, tak ťa nechajú skapať, nič ti to nepomôže! Počuješ?! Sme stratení, vedome súhlasíme so všetkým, manipulujú nás. Dnes sa už nevedú žiadne bitky, žiadne vojny, len sa nám nimi vyhrážajú, aby sme plní strachu ustúpili. Koľko rokov nebola žiadna vojna, koľko? Dvestoštrnásť rokov ani len nevystrelili zo zbrane a stále máme strach. Za chvíľu nás presvedčia o tom, ako je ľudské hovno výživné a začneme ho všetci žrať. Musím pokračovať, nemám čas.
V práci som si čítal noviny, viete poznáte to, list papiera, ktorým zatrasiete a vyskočí vám ďalšia strana. Jediné, čo ma zaujalo, bol článok o zjednocovaní Európy s Amerikou a vyčíňanie vraha pri mojej bunke, pár buniek vedľa mojej, trochu ma to vyľakalo, našťastie zabíjal iba panny, tak im treba, nemali sa toľko hanbiť a ešte by žili.
Bola už neskorá noc, deväť hodín, keď som sa vracal domov, ako inak v metre. Ak by som vyšiel na Zem, tak by som podľa testov umrel do piatich minút na podchladenie a zástavu srdca. Nenávidel som tú zimu, každý večer sa musíte naobliekať, len aby ste došli domov, slnko nám svietilo šesť hodín denne a zvyšok dňa nás zakryla tma a chlad. Prechádzal som sa teda poloprázdnym metrom domov, všade bolo všetko dokonale čisté, neskutočne čisté, ani baktéria. Zase som začal mať svoje nudné myšlienky, už vám ich nebudem rozpisovať. Celú cestu až domov som hlboko premýšľal a v duchu sa smial tomuto svetu, aký je naivný, až som si vôbec nevšimol, ako ma celú cestu prenasledovala polícia. Zbalili ma hneď, ako som vošiel do bunky, chceli sa len presvedčiť, či majú toho správneho, tupci. Snažil som sa im ubrániť, ale dnes? Prosím vás, vpečú do vás elektriku a ste mimo.
Prebudil som sa už tu, v tejto cele smrti a oproti mne sedel agent v bielom obleku, dokonale čistom obleku. Mal blond vlasy a zelené oči, mal prenikavé oči, cítil som sa ako nahý.
- Boli ste obvinený a odsúdený z vraždy a znásilnenia siedmych dievčat vo veku od šestnásť do devätnásť rokov. Proti tomuto obvineniu nemáte možnosť sa odvolať a ani akokoľvek sa brániť v zmysle zákona ...
To je všetko, čo si pamätám, zobudil som sa a blonďavý agent ležal na zemi s prehryznutým krkom, krv sa liala až mimo moju celu. Nechápal som, čo sa stalo, bál som sa, kričal som, ale nič. Ešte stále tu leží, pozerám sa na neho, je už vcelku biely. A nechápem tomu. Kto ho zabil? Bol som to ja? Mám z toho strach. Celý čas o tom premýšľam, netuším, ako dlho, neviem, koľko je hodín, mám na sebe len krvou zaliaty biely oblek a neviem nič, vôbec nič!
Pred nedávnom som zaspal a keď som sa prebudil, tak som našiel počítač a odkaz, na ktorom stálo, že som odsúdený z 9 vrážd, 7 znásilnení a poprava začne, keď dopíšem list na rozlúčku. Nechápem, čo sa deje! Prečo mi to nepoviete?!
Ešte som objavil agenta s tmavými vlasmi, taktiež prehryznutý krk. Musel som to urobiť ja, čo je to len so mnou, prečo mi nikto nepomôže? Je mi to už jedno, len chcem vedieť, čo je to so mnou! Naozaj som ich všetkých zabil? Som maniak? Ako dlho sa mi to stáva? Asi som naozaj blázon a možno aj toto je výplod môjho chorého mozgu, preto ma to vlastne ani netrápi. Musím vedieť odpoveď, keď ma nezaujíma otázka! Určite to viem, ale ako to zistiť, neverím už ani v to, že je rok 2324. Musím skončiť tento list, niečo sa mi tu nepáči.
Zakričal som, nech ma zabijú. Dúfam, že
Vymyslený príbeh
Komentuj
7 komentov k blogu
3
Fuha, no pekne sa to vyvrbil A ten koniec ma byt taky odseknuty? Inak chvalim
5
Pekne Ľu..., ups , pekne Sanchezalvarez, pekne napisane , paci sa mi to.
Napíš svoj komentár
napis naky scifi film