Neuveriteľné čo jedna malá ženička dokáže. Nejde len o to, že mi dala život (ktorý veľakrát netúžim žiť, no bol to dar a toho sa iba tak zbaviť nechcem). Ide o to ako som s ňou ten život žila a dúfam, že ešte dlho budem žiť.
Pamätám si ako si pre mňa mama prišla do škôlky - pre celú urevanú. Rev bol spôsobený tým, že som nevedela nakresliť jahôdky (bola to scéna z 12tich mesiačikov, kedy to dievčatko - Marušku?, vyhnala jej hnusná sestra aby jej priniesla jahody. Dokážem si ten obraz predstaviť, ako keby som ho práve kreslila.) Vtedy ma utešila, povedala, že tie jahôdky sú nádherné. A ja som bola spokojná, pretože ak boli dostatočne nádherné pre ňu, určite museli byť nádherné pre všetkých.
Nejde len o tie rána, kedy nám spravila kakao a natrela rožky maslom, keď mi fúkala večne rozbité kolená, keď mi dovolila robiť jej účesy, z ktorých potom mávala zachumlané vlasy, keď mi štrikovala a šila oblečenie pre bárbiny, keď pri mne presedela celú noc, keď som bola chorá. Keď mi kupovávala bolestné, keď som sa necítila dobre (bože, stále to robí slight_smile:. Robila so mnou milión ďalších vecí. Keby mám všetko napísať, zaručene by z toho vznikol román.
Naučila ma kopu vecí, dala mi nekonečne veľa lásky. Naučila ma správať sa k druhým slušne a ľúbiť všetko živé.
Možno nie som presne taká dcéra, akú si vždy priala, no veľmi ju ľúbim a to je najdôležitejšie. Veď mamu máme len jednu a treba si ju vážiť.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
stenatko
22. 7.júla 2011 23:53
Nádherné. Súhlas. To s tým oblečením pre barbiny robila aj mne. A s tým bolestným... ach bože.
Napíš svoj komentár