Vystupuješ z auta a ja si uvedomujem, že ťa na pár mesiacov (alebo viac?!) vidím naposledy... Do očí sa mi tisnú slzy a ja sa ich snažím potlačiť. Nejde to. Dnes už nie.

Znamenáš príliš veľa, aby sa naše lúčenie obišlo bez plaču. Ale to je fajn. Dávam tým najavo, ako veľmi mi na tebe záleží. Ako veľmi ťa mám rada...

Priateľa, akým si ty, sa nikto nevzdáva rád... a predsa nadišiel deň kedy sme ťa nechali odísť. Nie dobrovoľne, ale s vedomím, že ty, ešte urobíš veľké veci aj pre iných. Áno, asi medzi nimi budú aj takí, čo to neocenia tak, ako sa patrí, ale vedz, že tam budú takí, ktorých to zmení. Zmení k lepšiemu, tak, ako to zmenilo mňa.

Keď si odchádzal nemala som slová a aj teraz by som toho chcela toľko povedať. Keby si mi to len vedel vyčítať z jedného pohľadu, pretože na nič viac som sa nezmohla.
Raz ti však do očí poviem,
čo pre mňa znamenáš
a ty sa usmeješ a povieš,
ja som to vedel,
už keď si sa a mňa vtedy pozrela...

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
antifunebracka  23. 9. 2018 17:40
Furt lepšie, ako keď zo dňa na deň odídeš, pretože si ťa nevážia...
Napíš svoj komentár