Sedím v aute, krásny červený kabriolet, taký v dnešnej dobe už nekúpiš. Vedľa mňa sedí on, krásny, tmavo vlasý, nádherné oči schováva za tmavými sklami okuliarí. Nevadí, ja presne viem, akým pohľadom sa na mňa díva. Na perách má úsmev, ktorý berie dych... Z rádia hrá naša obľúbená pieseň, mám ruky hore a užívam si vietor vo vlasoch. Niečo mi vraví... zastal, zrazu sa nakloní bližšie a pobozká ma na pery.

Zavriem oči aby som si vychutnala ten okamih a keď ich opäť otvorím, všetko je preč. Vitajte v realite.

Nový deň, ktorý už začína stresujúco. Rýchlo urobím to
najpotrebnejšie a rannou rozcvičkou je beh do školy. Stihla som to, opäť raz na minútu presne. Doobedie zbehne rýchlo, párkrát skontrolujem sociálne siete či náhodou neodpísal, prípadne nie je online. Nie, veď ako inak. Rovnako rýchlo zbehne aj poobedie, konečne s priateľmi. Smiech sa ani nepokúšam zastaviť. Po pár jedinečných hodinách konečne spokojná kráčam domov.

A konečne je tu večer. Môžem si vydýchnuť. Niekde v mojom vnútri je otázka: Príde? ... Konečne! Je tu! Dokonca napísal! Môžem byť šťastnejšia? Ale áno, zdá sa, že je to možné. Bohužiaľ iba v mojich snoch...

Pre svet je polnoc, ale ja mám slnečné doobedie. Znova sedím v červenom kabriolete, on ma bozkáva. Vraví, že musíme ísť, aby sme neprišli neskoro v noci. Chce si ísť pozrieť mesto... Mne je všetko jedno, hlavne, že som s ním. A nech ten sen trvá čo najdlhšie...

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár